Poštovú ulicu nazývali podľa veže, pivovaru i komunistu

Zaujímavými historickými premenami prešla aj dnešná Poštová ulica. Podľa stredovekých záznamov sa pôvodne volala „Krottengasse“, čiže Košová ulica, pretože zrejme tu žili príslušníci cechu košikárov. Ešte začiatkom 18. storočia niesla názov „Rothe gasse“, čiže Červená ulica podľa „Červenej veže“ cechu mäsiarov.

V prvej polovici 18. storočia úsek od Mäsiarskej po opevnenie nazvali „Brau gasse“ – Pivná ulica. Vtedy tu totiž postavili mestský pivovar. Na pláne mesta z roku 1834 má názov Pivovarská (Bräuhausgasse) a v roku 1867 sa objavuje jeho maďarský ekvivalent Sörház utca. Pivovar zanikol v roku 1879 a ulicu v roku 1912 premenovali na Poštovú (Posta utca) podľa inštitúcie, ktorá na tejto ulici tiež sídlila. V roku 1925 dostala názov Rumanova ulica. Meno dostala po slovenskom politikovi a košickom županovi Jánovi Rumanovi.

V roku 1939 jej vrátili názov Posta utca (Poštová), ale v roku 1941 ju premenovali na „Teleki Pál utca“ podľa maďarského premiéra, ktorý v tom čase spáchal samovraždu. Za ultrapravicovej vlády Strany šípových krížov na sklonku roku 1944 jej dali opäť názov Posta utca (Poštová). V roku 1945 ju znova nazvali Rumanova, ale už v roku 1949 ju podľa komunistického funkcionára Bohumila Šmerala premenovali na Šmeralovu ulicu. O 41 rokov neskôr, teda roku 1990, jej na krátko vrátili starý názov Pivovarská, ale zanedlho ho nahradili iným historickým názvom  – Poštová ulica, ktorý platí dodnes…

Projekt Premeny Košíc vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara, vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta, z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali. 

Poštová ulica sa tiahne od Hlavnej ulice západným smerom až po Kuzmányho ulicu. Na začiatku, vo svojej najužšej časti od Csákyho – Dessewffyho paláca po Mäsiarsku, má šírku iba málo presahujúcu 4 metre. Medzi Mäsiarskou a Baštovou ulicou je široká už 16 metrov a od Baštovej po Moyzesovu  jej šírka dosahuje 21 metrov. Od Hlavnej po Kuzmányho má dĺžku 540 metrov. 

Dnes si priblížime dve už nejestvujúce budovy na oboch stranách nárožia Poštovej a Moyzesovej ulice.

Snímka z roku 1903 zobrazuje dva rohové domy z prvej polovice 19. storočia, na mieste ktorých už viac než 50 rokov stoja dva rovnaké päťposchodové obytné činžiaky, ktoré majú zo strany Poštovej popisné čísla 17 a 16. Na parcele dnešného objektu č. 17 (vľavo) postavili v rokoch 1565 až 1568 tzv. Tupý bastión z tretej etapy rozširovania mestského opevnenia. V tom čase v Košiciach pôsobil ako hornouhorský kapitán Lazár Schwendi, ktorý na výstavbu pozval talianskych kamenárov. Jeden z nich, Ottaviano Baldigara, bol pravdepodobne aj projektantom bastiónu. Názov Tupý bastión (Strumpfe bastion, Tompa bástya) sa objavuje až v prvej polovici 18. storočia a poukazuje na tupé uhly jeho pôdorysu.

Okolo roku 1806 v blízkosti bastiónu opevnenie prerazili a vznikla tu tzv. Nová brána, čo neskôr umožnilo predĺženie vtedajšej Pivovarskej ulice západným smerom. Bránu odstránili okolo roku 1830, vtedy zasypali aj hradobné priekopy pred ňou a na vyrovnanej ploche koncom 40. rokov začali budovať prvé domy.

Na mieste prízemného objektu vľavo stáli pôvodne tri domy a ako ich majiteľ sa v roku 1867 uvádza Pavol Hányi. Neskôr boli spojené a nový majiteľ Václav Krempla tu v roku 1887 otvoril hostinec, ktorého vchod bol z Poštovej ulice. Po jeho smrti v prenajatých priestoroch prevádzkoval  kaviareň „Anker“ Marek Guttmann, potom ju viedol jeho syn Mikuláš, ale po roku 1930 zanikla. Od Márie Reiterovej, rodenej Kremlovej, dom začiatkom 20. rokov kúpil kožný lekár Alexander Dénes, ale zakrátko ho predal pekárovi Ferdinandovi Eliášovi.

Poschodový dom na južnom nároží (vpravo) dal v roku 1841 postaviť zámočnícky majster a dlhoročný mestský poslanec Karol Wandraschek. Veľkým uličným krídlom bol obrátený do Pivovarskej ulice, z južnej strany bolo rozsiahle nádvorie s hospodárskymi stavbami. Aj tento dom vznikol na mieste zasypanej vonkajšej priekopy posledného mestského opevnenia.

V roku 1851 v prenajatej miestnosti nehnuteľnosti zásluhou kaplána Michala Mihalitsa zriadili kaplnku gréckokatolíckych veriacich, vykonávali sa v nej aj bohoslužby. Oltár do kaplnky vytvoril sochár Andrej Kavetzky. Od dedičov Wandrascheka dom po roku 1920 kúpil obchodník s lahôdkami Ján Hucík, jeho manželka v ňom  prevádzkovala pohostinstvo. Tejto rodine patril do konca 40. rokov a v polovici 50. rokov ho asanovali. V roku 1956 tu postavili súčasný činžiak (č. 16) podľa projektu architekta Ferdinanda Zbuška.

(RED)