Prvou stavbou Grešákovej ulice bola vojenská nemocnica

Dnes otvárame ďalšiu kapitolu nášho historického seriálu. Z Moyzesovej ulice zabočíme na Grešákovu, ktorú po politických zmenách koncom roka 1989 pomenovali umelci z filharmónie po hudobnom skladateľovi Jozefovi Grešákovi. Prvé pomenovanie tejto 316 metrov dlhej ulice sa objavilo na mape mesta z roku 1869. Pomenovali ju Modlitebná ulica (Imaház utca) podľa dvoch synagóg, ktoré tu stáli. Toto pomenovanie zotrvalo až do roku 1948, kedy ju nazvali po stalinistovi a jednom z jeho hlavných inkvizítorov Andrejovi Alexadrovičovi Ždanovi. Ulica sa začala tvoriť od roku 1854, keď tu odštartovali výstavbu vojenskej nemocnice. Na jej juhovýchodnom zakončení na prelome 50. a 60. rokov postavili dva rodinné domy (od roku 1966 stojí na ich mieste výšková budova prokuratúry). 

Dlhodobý seriál Premeny Košíc poskytuje milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie.

Projekt vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara (1953 – 2018), vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, bývalého riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta, z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali.

Prvou stavbou Grešákovej ulice bola vojenská nemocnica (na pohľadnici vľavo hore), ktorá vyrástla na mestskom pozemku v rokoch 1854 – 1856. Projektantom klasicistickej trojkrídlovej budovy bol pravdepodobne mestský architekt Jozef Bellagh. Jedenásťosová fasáda trojpodlažného objektu s nízkym štítom, má v strede a po stranách vystupujúce rizality. Krajné rizality sú zakončené balustrádou a ich korunná rímsa je výrazne profilovaná oblúčkovým vlysom. Prízemie až po kordónovú rímsu vyzdobili pásovou rustikou. Areál nemocnice obohnali vysokým murovaným plotom, ktorý sa vo veľkej miere uchoval doteraz. Takýto čelný pohľad na nemocnicu v súčasnosti znemožňuje vzhľadná „socialistická“ prístavba.

Cez romantickú vstupnú strážnicu (na snímke vpravo hore) s vyznačeným dátumom 1856 a nemecko-maďarským nápisom „Posádková nemocnica č. 20“ sa vchádzalo do areálu, v ktorom bolo okrem hlavnej budovy ešte niekoľko menších objektov. Za čelnou fasádou budovy bolo nádvorie pre mužstvo, ktoré bolo z dvoch strán uzatvorené východným a západným krídlom. Na nádvorí bol aj barak s kúpeľňou a ďalšie samostatné objekty pre kuchyňu, sklady, márnicu, izolačku a fajčiareň. Hlavný vchod do nemocnice presunuli v 70. rokoch minulého storočia po ukončení výstavby monobloku z Grešákovej na dnešnú Murgašovu ulicu (na snímke vpravo dole).

V zadnej (severnej) časti areálu bolo cvičisko a ohradený priestor pre pacientov – väzňov. Medzi vrátnicou a hlavnou budovou bol parkovo upravený priestor pre dôstojníkov.

Po vzniku Československa od roku 1919 nemocnica fungovala ďalej ako 20. posádková nemocnica domáceho vojska. Na základe výnosu Ministerstva národnej obrany bola dňom 1. marca 1922 zmenená na Divíznu nemocnicu č. 11, podliehajúci priamo veliteľovi 11. divízie.

V nemocnici boli v tom čase oddelenia interné, chirurgické, pre venerické choroby, otorinolaryngologické a stomatologické, ďalej sklad liekov a Rota pomocného zdravotníctva 11.

Veliteľmi nemocnice boli plukovník, neskorší generál zdravotníctva Antonín Vlach, plukovník, neskorší generál zdravotníctva Josef Smělý, plukovník, neskôr generál zdravotníctva Karel Suda. Po ďalších troch vojenských lekároch bol posledným veliteľom divíznej nemocnice Josef Krumphanzl.

Od 1. januára 1937 sa z nej stala Zborová nemocnica 11, ktorá podliehala veliteľstvu 6. armádneho zboru. Veliteľom nemocnice bol do októbra 1937 plukovník Jan Segeťa, po ňom do októbra 1938 podplukovník Rudolf Tlykner. V rokoch 1936-37 postavili zo severozápadnej strany, pozdĺž dnešnej Tajovského ulice, veľkú trojposchodovú budovu, ktorá bola stavebne prepojená so západným krídlom pôvodného objektu. Projekty prístavby vyhotovil poručík Vojenskej stavebnej odbočky 11 Abrahám, práce uskutočnila stavebná firma Huga Bárkánya.

Nemocnica slúžila pre celý VI. c. a k. armády zbor a jej veliteľom v roku 1891 bol Jozef Höferer, hlavný štábny lekár II. triedy. Neskôr na jej čele stáli Johann Wenzl, po ňom Mór Szabó. Nemocnica mohla poskytnúť lôžka pre viac než 300 pacientov, okrem nich tu bolo ubytované mužstvo 20. zdravotného oddielu.