Slávne budovy v tieni Dómu svätej Alžbety

Možno neviete, že naše mesto malo v bývalom Československu hneď po Prahe druhú najväčšiu pamiatkovú rezerváciu. S rozlohou 85,5 hektára a 608 objektmi, ktoré sú zapísané do ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok, je bezkonkurenčne najbohatšou na Slovensku. Závidia nám ju aj Bratislavčania – veď hlavné mesto má v pamiatkovej rezervácii len 268 budov…

Ako každý štvrtok, aj dnes vám ponúkame časom vyblednuté zábery, ktoré poukazujú na slávne dejiny nášho mesta, dokumentujú jeho vyspelú kultúrnu i technickú úroveň, vypovedajú o spôsobe života jeho obyvateľov. Dlhodobý seriál poskytuje milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie. Navyše, rovnaké budovy, ulice, parky si môžete porovnať s ich súčasným stavom.

Dnes nahliadneme do minulosti dvoch budov na rohu Hlavnej a Alžbetinej ulice. Projekt Premeny Košíc vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara, vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta (vydal Region Poprad, spol. s. r. o. v roku 2011), z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali. Veríme, že seriál vám pomôže zorientovať sa v spletitých dejinách Košíc a prispeje šíreniu lokálpatriotizmu, ktorý je jednou z charakteristík nás, Košičanov. 

Dom č. 32 na rohu Hlavnej a Alžbetinej ulice vznikol, ako väčšina budov v historickom centre Košíc, na stredovekých základoch. Prvým známym majiteľom bol v polovici 16. storočia zlatník a mestský richtár Ján Lippay. Od roku 1796 mal v objekte obchod so železom Imrich Henszlmann st. (1770 – 1817). Na prízemí zriadil železiarstvo „U železného muža“, druhé najstaršie v Košiciach. Nazývalo sa tak do roku 1858. V tomto dome sa v roku 1813 narodil významný maďarský historik umenia, ochranár pamiatok a univerzitný profesor v Budapešti Imrich Henszlmann (1813 – 1888), čo hlása aj pamätná tabuľa vsadená na priečelie budovy v roku 1897.

Predajňa so železiarskym tovarom v rokoch 1817 – 1945 patrila väčšinou príslušníkom a potomkom rozvetvenej rodiny jej zakladateľa. Od roku 1890 až do roku 1945 s výnimkou v rokoch 1902 – 1905, keď obchod vlastnili „cudzí“ majitelia, bolo železiarstvo známe pod tradičným názvom „Fleischer a Schirger“ (Bratia Emil a Teodor Schirgerovci boli kedysi spoločníci Gustáva Fleischera v iných prevádzkach). Po roku 1945 sa v predajni udomácnil národný podnik Technokov, ktorý sortiment viac zameral na domáce potreby, ktoré sa tu predávali až do roku 2010. Na snímke asi z roku 1930 je zaujímavý pohľad na zachované staré drevené debnenie výkladov a vstupného portálu. Bol to samostatný, od domu nezávislý kompaktný celok skriňovej konštrukcie „nalepený“ k stene budovy, typický pre priečelia obchodov v druhej polovici 19. storočia.

Majiteľmi domu na nároží Alžbetinej a Hlavnej ulice (č. 30) v blízkosti Dómu sv. Alžbety boli vzhľadom na veľkosť a polohu parcely, ktorú zaberal, od počiatku nepochybne významní košickí mešťania, senátori a mestskí richtári. Po roku 1610 ho vlastnil obchodník Melichar Rainer a po ňom v polovici 17. storočia správca Spišskej komory Imrich Mosdássy. V tom čase uskutočnil barokovú úpravu staviteľ Róbert Anger. Pre potreby kňazského seminára zakúpil Mosdássyho dom biskup Jágerskej kapituly Benedikt Kisdy (okolo 1598 – 1660). V čase povstania Františka Rákócziho II. budovu seminára pri ostreľovaní mesta v októbri 1706 poškodili delá cárskeho generála grófa francúzskeho pôvodu Jeana Louisa Rabutina. Po zrušení kňazského seminára budovu od cirkvi odkúpil cisársky generál barón Mikuláš Eötvös.

V roku 1844 vznikla Košická sporiteľňa so základným kapitálom 30 tisíc zlatých. Pre svoje sídlo neskôr zakúpila túto budovu od Karola Niemandsfreunda, ktorý sa stal ako účtovník aj jej prvým úradníkom.

V roku 1861 nehnuteľnosť vyvýšili o poschodie a zo strany Alžbetinej ulice doplnili o vyčnievajúci stredový rizalit, čím získala terajší vzhľad. Bankovým účelom slúžila budova aj po roku 1945, keď tu bola Tatra-banka a po znárodnení pobočka Štátnej banky československej až do roku 1983. Odvtedy jej priestory využíval Slovenský fond výtvarných umelcov. Od rozsiahlej, hlavne vnútornej prestavby z rokov 1991 – 1992, budova opäť slúži pre účely banky.

Foto: archív jg, Veronika Janušková