Starší než Dóm sv. Alžbety
Možno by sa Šaca nevolala Šacou, keby jej pôvodný kostol nebol zasvätený Najsvätejšej Trojici. Názov tejto mestskej časti zrejme odvodili od patrocínia pôvodného kostola. Takto: Najsvätejšia Trojica › Svätá Trojica › Svätica › Švatica › Šaca.
Vďaka kostolu aj vieme, aká je Šaca minimálne stará. Keď v roku 1275 jágerský biskup Andrej (do ktorého správy Šaca i celé terajšie Slovensko patrilo) uvádza kostoly, ktoré majú odviesť desiatok, na zozname je už aj kostol (nazvaný podľa rieky) Ida. Musel teda stáť už v roku 1275. Zároveň tak máme prvú písomnú zmienku o Šaci a dôvod na oslavy každý piaty rok. Na porovnanie: Dóm sv. Alžbety začali stavať zhruba o storočie neskôr (i keď na jeho mieste stál iný, menší kostol už predtým).
Stredovekosť kostola vidno už na jeho slohu, ktorým je gotika. Najmä päť južných okien sa preto tvári úzko a štíhlo. Podobne aj tri severné, tie sú však slepé. Všetky majú hore aj lomený oblúk a ďalšiu gotickú ozdobu, zvanú kružba.
Záchranca
Začiatkom 18. storočia bol 450-ročný kostol už v zlom stave. Medzitým takmer všetci Šačania konvertovali na kalvínov (16. a 17. storočie) a začiatkom 18. storočia zasa mnohí na gréckokatolíkov. V roku 1733 zemepán Paul Semsey prehlásil, že kostol dá opraviť, ak bude v Šaci ustanovený rímskokatolícky farár. V roku 1738 sa ním stal Imrich Turoczi.
Už v roku 1739 bolo v Šaci a Buzinke 1033 rímskokatolíkov a 22 gréckokatolíkov. Kostol teda opravili, na veľkú smolu však onedlho vyhorel (1779). Po požiari ho dal Andrej Semsey za prispenia veriacich znova opraviť, čo pripomína aj erb jeho rodiny na kazateľnici. Vtedy kostol obohatili o vežu. Z juhu pristavali kaplnku Božieho hrobu (teraz Sedembolestnej Panny Márie), pod ktorou bola krypta pre patróna. K severnému okraju svätyne pribudla sakristia.
Zmena patrocínia
Zrejme vtedy došlo aj k zmene patrocínia z Najsvätejšej Trojice na Nanebovzatie Panny Márie. A tak na hlavnom oltári vidno hore plasticky Najsvätejšiu Trojicu, dominantným je však už ústredný obraz Nanebovzatia Panny Márie. Vo svätyni je aj nový obraz Ježišovho milosrdenstva (2014) od Pavla Milkoviča. Naľavo od svätyne je úchvatná rokoková kazateľnica s podobizňami evanjelistov, oproti nemenej krásna klasicistická krstiteľnica, na vrchole ktorej sv. Ján Krstiteľ krstí Ježiša. Výjavy na strope rozprávajú o narodení Ježiša, milosrdnom Samaritánovi a podobenstve o rozsievačovi.
Po nežnej revolúcii spravovala kostol rehoľa lazaristov (vincetínov) počas 21 rokov, teraz je už opäť v správe diecézy. Kostol najviac ožíva počas svätých omší. V nedeľu bývajú o 8. a 11. hodine. Už vyše 20 rokov ich niekedy umocňuje miestny cirkevný zbor Credo.
Milan Kolcun
Foto: šč