Košičan lieči v Amerike ľudí s pľúcnou rakovinou

Michal Šenitko, 36-ročný rodák z Košíc, je dnes úspešný pľúcny lekár za veľkou mlákou. Počas jeho dovolenky na Slovensku sme ho vyspovedali o pomeroch v zdravotníctve na západe, ale i o tom, ako sa dostal až do Ameriky. Hovorí, že už od detstva ho hnala túžba spoznávať nové obzory. To ho doviedlo k štúdiu medicíny v Prahe, odkiaľ jeho kroky smerovali ešte ďalej od domova.

Po ukončení košického gymnázia ste sa rozhodli odísť do Česka študovať medicínu, čo vás tam zlákalo? 
Prijímacie skúšky na medicínu som robil na viacerých školách i na Slovensku, najviac ma však lákala Praha. Impulz ísť do Prahy prišiel ešte od mojej dávnej učiteľky angličtiny, ktorej syn nám prišiel hovoriť o jeho štúdiu nukleárnej fyziky v Prahe. Tak vznikla prvá myšlienka okúsiť zahraničie. 

Vaša generácia študentov bola jedna z prvých, ktorá mohla po zmene režimov jednoducho odísť študovať do zahraničia aj smerom na západ. Ako ste sa však dostali až do Ameriky?
Zo školy sa mi naskytla možnosť ísť pracovať do USA na letné brigády. Počas štúdia medicíny v Česku sa mi tam taktiež podarilo absolvovať rôzne stáže, kde som si uvedomil, aký odbor chcem robiť. Po skončení štúdií v Prahe a príchode do USA ma prijali na tzv. Residency program, čo je vlastne tréning pre internistu a akúkoľvek špecializáciu. 

Ak lekár zo Slovenska alebo Európy chce odísť pracovať do USA, aké podmienky musí splniť?
Každý, kto chce v Amerike pracovať ako lekár, musí prejsť tzv. Americkým medicínskym licenčným preskúšaním (USMLE) vrátane domácich. Po jeho absolvovaní ma priradili do Univerzitnej nemocnice v Mississippi, kde začala moja trojročná rezidentúra. Celkové štúdium som ukončil len pred necelým rokom, odkedy pracujem v univerzitnej nemocnici ako pľúcny lekár.

Keďže už dlhé roky pôsobíte a zároveň ste sa profesne formovali v západnom zdravotníctve, viete ho s tým našim porovnať?
So slovenským zdravotníctvom nemám priame, len sprostredkované skúsenosti. Z môjho pohľadu je slovenské, ale i české zdravotníctvo na vysokej úrovni, sú tu dobrí odborníci.

Problém vidím v tom, že tu prevláda menej priateľský postoj a nemocnice majú horšiu reputáciu. Zachoval sa tu viac paternalistický prístup voči pacientom, čo vnímam ako pozostatok minulého režimu. 

Ako sa teda chovajú lekári k ich pacientom tam?
Je to individuálne, ale prevládajúcim trendom v USA je pacientska autonómia, ktorú uznávam i ja. Ak pacient povie, že nechce istý odpoved, ja mu vysvetlím medicínske dôvody, prečo by ho mal podstúpiť. Ak trvá na tom, že ho nechce, tak pre mňa tá debata končí. V opačnom prípade, ak chce vyšetrenie, tam už je debata s lekárom, no stále je vzťah s pacientom otvorený.

Z pohľadu pacienta sú západné zdravotnícke služby kvalitnejšie ako naše?
Americké zdravotníctvo má ďaleko od ideálu. Množstvo vecí tam funguje na vysokej úrovni, niektoré naopak nefungujú. Ako príklad uvediem výbornú akútnu starostlivosť. Horšie je to už s dlhodobou liečbou a chronickými chorobami. Pacienti majú z finančného hľadiska problém dlhodobo pokračovať v liečbe. 

Môžu si v USA bežní ľudia dovoliť zdravotné poistenie rovnako, ako je to na Slovensku?
Slováci platia za zdravotné poistenie mnohokrát menej. Pre porovnanie so slovenskými podmienkami, kde sa za povinné poistenie platí okolo 60 eur mesačne, mal som jedno obdobie, keď som bol v Amerike bez práce, vtedy som platil za zdravotnú poistku 600 dolárov. Najhoršie sa tam má stredná trieda. Keď niekto ochorie chronickou chorobou, tak to vie rodinu značne finančne zaťažiť. Chudobní ľudia vedia nájsť záchranné páky na zaplatenie liečby. Majetnejší ľudia si zase za zákroky rovno zaplatia, alebo si môžu dovoliť lepšie poistenie. Ak aj nemáte poistku, v ohrození života nemocnica odmietnuť človeka nesmie, problém je už potom s nasledovnou liečbou. 

V našich médiách a na sociálnych sieťach často rezonujú negatívne ohlasy na úroveň služieb či vybavenia štátnych nemocníc. Prevládajú podobné názory aj medzi vašimi pacientmi?
Tým, že americké nemocnice sú privátne alebo slušne dotované štátom, dajú si dosť záležať na verejnej mienke a je tam citeľná súťaž o zákazníka. Preto sa kladie veľký dôraz na kladný vzťah s verejnosťou i na chovanie doktorov k pacientom, čo sa odráža aj na kvalite zariadení a služieb. Na Slovensku tento súboj o pacientov akosi chýba, čo následne vidíme i v horšej vybavenosti nemocníc.

Dostávate od pacientov dary, ako je to zaužívané na Slovensku? 
Za osem rokov pôsobenia sa mi stalo len raz, že pacientova rodina mi niečo doniesla. Išlo o ulovenú rybu, ale ak by nešlo už o staršieho pána zo starej školy, určite by som ju neprijal. Podľa mojich vedomostí tam dary ľudia nedávajú, nikoho to ani nenapadne. Skôr sa rodiny pacientov odvďačujú sestričkám na oddeleniach, keď im prinesú napríklad koláče.

Niektorí lekári sa zo zahraničia chcú vrátiť

Platovo je práca lekára na západe výhodnejšia, mnoho lekárov pôsobiacich za hranicami však uvažuje o profesionálnom uplatnení na Slovensku.  

Michal Šenitko žije v USA už osem rokov. Zo Slovenska odišiel za profesionálnym rastom, zároveň však vníma, že mladí lekári hľadajú pôsobisko mimo domoviny aj pre zlé pracovné podmienky. K práci v zahraničí ho motivuje hlavne rodina, ale i sloboda rozhodovať, ktorá preňho znamená najväčšiu profesionálnu motiváciu.

„V slovenskom zdravotníctve sú lekári neskutočne podfinancovaní. Školstvo a zdravotníctvo sú dva najdôležitejšie aspekty štátu, kde Slovensko zlyháva v podpore nadaných ľudí,“ konštatuje Šenitko. Za jednu z príčin považuje nedostatočné konkurenčné prostredie, ako aj náročný štart mladých lekárov, ktorí sa cez starších nevedia dostať k praxi. Šenitko uviedol, že on i množstvo jeho kolegov v zahraničí uvažuje o návrate na Slovensko. Podľa Košičana im v tom ale bránia staré a rigidné štruktúry v zdravotníctve.

„Myslím, že mnoho lekárov by sa vrátilo, ak by sa úroveň nášho lekárstva zlepšila a lekári by mali lepšiu možnosť profesionálneho uplatnenia,“ dodal s tým, že na Slovensku by sa mali kompetentní zamyslieť nad vybudovaním lepšieho prostredia pre študentov a začínajúcich lekárov.