Mladý „Škvarkar“ sa zahľadel do krásy ukrytej v kroji

Tomáš Ondruš je zakladateľom folklórnej skupiny Škvarkare, ktorá pôsobí od roku 2008 v mestskej časti Košická Nová Ves. Jeho záľuba v krojoch spôsobila, že skupina vo svojej krojárni ukrýva poklady, akými sa môže popýšiť málokto. Len dobových kabátov (sukien) je tam 327.

Prvú krojovanú sukňu dnes 27-ročnému Tomášovi darovala súčasná krojárka skupiny Veronika Kavečanská v čase, keď mal 17 rokov a písal prácu do školy. Poslala ho aj za ďalšími ženami, ktoré poznala, a ktoré mali svoje staré kroje odložené v skrini, v komore či na povale. 

Krása ukrytá v brokáte

Ako hovorí Tomáš, brokát ho vždy fascinoval. „Vždy, keď som doniesol nový kabát či novú blúzu, žasol som nad ich rôznosťou. Či to bol vzor alebo farba, žiaden z nich nebol navlas rovnaký.“

Nasledoval reťazec odporúčaní a typov, kto a kde by mohol mať ešte odložený nejaký kabát či blúzu. Onedlho už Tomáš chodil od domu k domu a pri čaji počúval príbehy, ale aj piesne, ktoré si babky pamätali. V priebehu dvoch týždňov získal prvých asi päťdesiat kabátov. 

Tradície doma i v okolí

Neskôr sa začal zaujímať o tradície aj v okolitých obciach. Vypytoval sa na dedine, čakal pred kostolom. Tomáš sa usmieva nad tým, ako si niektoré babky k nemu bez obáv sadli do auta a navigovali ho k susedkám či známym, o ktorých vedeli, že by ešte mohli mať doma nejaký ten kroj. Aj dnes, hoci sa počet týchto kabátov výrazne zvýšil, si Tomáš pamätá, z ktorej dediny a od koho ktorý kabát dostal či kúpil. „Pri každom kabáte si vybavím tvár a príhody s človekom, ktorému patril.“

Nie sedemdesiat, ale tristo sukien mala…

Brokátové kroje, v ktorých dievčatá vystupujú na súťažiach, predstaveniach, slávnostiach a festivaloch sú pôvodné a originálne. V krojárni, ktorá dýcha históriou, je v starých drevených skriniach uložených viac ako tristo sukien. Najväčšmi sú zastúpené lesklé brokátové kabáty, ako sa v minulosti tieto sukne nazývali. Typické sú širokou škálou farieb a krásnym vzorovaním. 

Zachovali aj názvy

Netradičné sú aj samotné názvy farieb, a tak môžeme natrafiť na bele svadzbene, ožiminkovo (svetlozelené), kavejovo (hnedé), belavo (modré), kamenkovo (tyrkysové), nebovo (svetlomodré), fialkovo, plameňovo (červené), mäsovo (staroružové), pľuckovo (ružové), marhevkovo (oranžové), citronkovo (svetložlté), pečenkovo (bordové), žeľene, zlate, streberne (strieborné) či fizolovo (krémové) kabáty a blúzy. Kus od kusu sú jedinečné a neopakovateľné aj vďaka rôznym typom kvetov či našitým čipkám.

Kabáty sú šité z dielcov – polov a jedna sukňa má obvod až štyri metre. Hoci sa Škvarkare orientujú najmä na región Abov, vďaka Tomášovmu zanieteniu sa môžu popýšiť pôvodnými krojmi aj z regiónu Gemer či Zemplín. 

Doba menila aj kroj

Rovnako, ako sa mení súčasná móda, tak sa menil aj kroj. „Obdobie, z ktorého kroj pochádza, môžeme zistiť aj vďaka dĺžke kabáta. Najdlhšie kabáty sa nosili ešte pred a počas prvej svetovej vojny. Žene vtedy nesmelo byť vidno nohy. “ Dĺžka sukne, ale aj kroj, sa postupom času menil, a tak má skupina vo svojej zbierke kroje z rôznych časových období minulého storočia. 
Najstaršia časť kroja z tejto rozsiahlej zbierky má takmer 120 rokov a je ňou dlhý zelený kabát lemovaný stuhami. Zaujímavý je aj pôvodný osemdesiatročný svadobný kroj s rovnako starou partou z kvetov, ktorú nosili nevesty na hlave. 

(MV)
foto: archív Tomáša Ondruša