Nikto zatiaľ nenavrhuje zbúranie egyptských pyramíd

V posledných týždňoch vypukli nielen v USA masové protirasistické protesty vyvolané smrťou Afroameričana Georgea Floyda. Ten zomrel ešte koncom mája v dôsledku neprimeraného policajného zásahu. Demonštrácie sú však často spojené s rabovaním či ničením pomníkov historických osobností.

Práve o poškodzovaní sôch významných postáv svetovej histórie sa s Elenou Mannovou z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied porozprával moderátor KISS RÁDIA Peter Dudovič.

„Pomník je za normálnych okolností pre väčšinu ľudí neviditeľný, prípadne slúži ako miesto, kde si dávame rande. V krízových časoch sa však z neho stáva silný a často nenávidený symbol,“ hovorí doktorka Mannová. 

Ničenie pomníkov bežne patrí k bojovým rituálom demonštrantov. Tí samozrejme majú právo poukazovať na to, čo spoločnosť dlhodobo zanedbáva, a žiadať či už kultúrnu alebo legislatívnu zmenu. Poškodzovanie sôch, ktoré protestujúcim nepatria, však historička považuje za vandalizmus. Demonštrantom pritom nejde o minulosť, ale skôr o súčasnosť a budúcnosť.

Rozhodujú politici 

Debatovať o tom, kto si pomník zaslúži a kto nie, podľa E. Mannovej treba, no musíme si zároveňu vedomiť, že o tom, komu nakoniec bude socha postavená, nerozhodujú občianski aktivisti ani historici, ale politici.

„Nie vždy je nutné pomník zničiť. Môžeme sa od neho dištancovať, ale určite nie je ideálneho ho úplne eliminovať, ak teda pravda nejde o sochu priamo oslavujúcu nejakého zločinca. Sú rôzne možnosti. Pomník môže byť napríklad premiestnený do skanzenu alebo múzea. Rovnako môže byť zachovaný s vysvetľujúcou tabuľou, ktorá okoloidúcim bližšie priblíži daný kontext,“ tvrdí historička. 

Dobrým príkladom do budúcna môže byť aj socha Zdeňka Nejedlého v Litomyšli postavená ešte za minulého režimu. Miestny rodák bol významným muzikológom a historikom, no zároveň aj vysokým komunistickým funkcionárom. Tamojší politici uvažovali aj o kompletnom odstránení jeho pomníka, avšak nakoniec sa rozhodli pre osadenie krásnej vysvetľujúcej tabule, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvá totalitného režimu a zároveň zdôrazňuje nevyčísliteľnú hodnotu demokracie.

Časy sa menia

V prvom rade si podľa slov E. Mannovej musíme v súvislosti so sochami významných historických postáv uvedomiť, že hodnotové kritéria sa neustále menia: 

„Je veľmi ťažké posudzovať osobnosti bývalých dôb dnešnými kritériami bez kontextu. Hranice toho, čo je ešte v poriadku a čo už je za čiarou, sa stále posúvajú. Čo je sexuálne obťažovanie, čo je ničenie životného prostredia, čo je zdravé? Nikto dnes napríklad nenavrhuje zbúranie egyptských pyramíd, aj keď sú postavené na oslavu faraónov, ktorí pritom boli snáď najväčšími otrokármi v dejinách.“ 

S rovnakou perspektívou sa môžeme pozerať tiež na pomníky našich národovcov, ktorých postoje napríklad k Židom sú z dnešného hľadiska neprípustné. Sprievodným javom súčasnej napätej situácie na celom svete je aj rasová korektnosť v pop-kultúre, ktorá sa v uplynulých týždňoch prejavila napríklad tým, že belošskí herci už nebudú ďalej dabovať postavy inej farby pleti. 

Tieto opatrenia však doktorka Mannová považuje skôr za prejavy hystérie v aktuálnom krízovom období. „Táto situácia tu nebude večne, no mentálne symboly, ktoré sú reprezentované pomníkom či inými umeleckými dielami, sú hlboko zakorenené v mysliach ľudí a menia sa iba veľmi pomaly.“

(PD, PK)