Postavičky mesta

Aj keď by si to niektorí priali, našťastie nie sme všetci uniformní. Kto je dostatočne iný, stáva sa nezabudnuteľným. Aj preto existujú v každom meste akési postavičky. Nepotrebujú si robiť kampaň, zaobídu sa bez PR, a aj tak sú v centre pozornosti. Svojím zjavom či konaním rozrážajú hladinu pokojného meštiactva. Pozná ich minimálne pol mesta.

Milka

Aj Košice mali aj majú takýchto pozoruhodných ľudí. Veď kto chodieva po Hlavnej ulici, asi pozná napríklad našu Milku, ktorá od vás na Hlavnej popýta peniaze a v prípade, že jej ich nedáte, môže vám aj vynadať. Okrem nej ešte evidujem jedného uja, ktorý, keď je rozjarený, tak všetkých naokolo zdraví. Poznám aj iného, čo má zakaždým pre mňa otázku z môjho odboru. Isto je takýchto postavičiek viac aj vo vašom okolí.

Písmoznalec

Apík Ešte v 80. rokoch chodieval po ulici či v električkách Tonko, ktorý hlásieval presný čas. Na požiadanie, ale najmä bez požiadania. V 70. rokoch bol v Košiciach notoricky známy Karol Pohanka (1911 – 1996), košický „Schöner Náci“,  kontroverzný veštec a písmoznalec. Apík, ako ho volali, sa vraj nechával na zimu zatknúť policajtmi, aby nemusel doma kúriť. Mával svoj stôl v kaviarni Carpano a tam aj na požiadanie veštil.

Ty si tiež špión

Keďže 50. roky si nemôžem pamätať, pomôžem si citátom z knihy Eriky Fule Motýle v klobúku: „Stačí sa prejsť po korze a stretnete aspoň dvoch-troch takých. Pani s papagájom v klietke za pár drobných veští budúcnosť. Krivý otrhaný dedo tvrdí, že je nemanželský syn posledného rakúskeho cisára. Slintavý tučniak pravidelne sedáva v parku pred divadlom a nad každým pohŕdavo kývne rukou. – A Ty si tiež špión!“

Vegetariáni

V samoobsluhe sa po zemi kotúľa mäsová konzerva. Predavačka je hneď pri nej a otázku: „To kto zvalil?“ –  nasmeruje na trojicu bezdomovcov, čo už sú pri pokladni a v košíku majú fľašu čuča: „To nie my, pani,“  odpovie jeden z nich a pohľadom ukáže do košíka, „My sme vegetariáni…“ Oceňujem ich humor a premýšľam, či by som dokázal v danej situácii vtipkovať. Byť vkuse podozrievaný, veľká sranda nie je. Alebo, naopak, byť neustále ignorovaný. O to viac ich obdivujem. Veď len ten ich pobyt v parku. Málokto ich tam berie
so samozrejmosťou. Že (aj) tam patria. Veď, prinajmenšom, i oni musia niekde byť. Ale do slabšieho sa každý pustí. Keď sa v tom istom parku ožierajú tínejdžeri, tí istí ľudia sa im radšej vyhnú oblúkom s polomerom celého parku.

Dosť lavičiek pre každého

Náš pozemský svet nie je dokonalý. Ani nemôže byť. Už preto, že každý jeho obyvateľ má svoju víziu dokonalosti. Neviem, či vás zaujíma tá moja, ale v nej je každá lavička v parku prístupná každému. Obzvlášť po roku EHMK (2013), keď v košických parkoch lavičiek pribudlo, zmestíme sa už naozaj všetci. A keď už ideme okolo ľudí tohto osudu, je dobré niekedy dať sa do debaty. Alebo aj sa zoznámiť. Prisadnúť si. Aj keď nepredávajú časopis NOTA BENE. Cestou ich prípadného návratu sa môže stať ktokoľvek z nás. V ich verzii dokonalého (bezdomoveckého) sveta je minimálne to, že sa ich ľudia nestránia.

Foto: Veronika Janušková