Prišiel o nohu, no krutému osudu sa odmietol poddať
Dvadsaťštyriročný Ivan Varga prišiel pre rakovinu o nohu. Ak si niekto myslí, že ho to zničilo, ostane prekvapený. Nezastaviteľný mladík po amputácii doštudoval bakalárske štúdium. Otvoril si obchod s oblečením, venuje sa cvičeniu v posilňovni, srší optimizmom.
Kedy prišiel ,,deň“, keď vám povedali, že prídete o nohu?
O nohu som prišiel pred dvoma rokmi. Všetko sa začalo pádom z motocykla, keď som mal 18 rokov. Vyšetrenia ukázali, že mám osteosarkóm – rakovinu kosti. V Rakúsku mi s nádorom pomohli. Chvíľu bol pokoj, ale po dvoch rokoch sa nádor obnovil a noha musela ísť preč.
Nedalo sa amputácii zabrániť?
Neviem. Už sa to nikto nikdy nedozviem. Ja to už neriešim. Rozhodol som sa v prvom rade žiť. Pochopiteľne, boli názory, aby sme skúsili iné možnosti liečby. Mojím cieľom bolo byť zdravý. Veď načo by mi bola noha, keby to ohrozovalo môj život.
Vyhľadali ste aj odbornú pomoc?
Ak máte na mysli psychiatrickú liečbu, tak nie. Napadli ma rôzne myšlienky, ale mal som podporu blízkych, ktorí pri mne stáli… Osobne si myslím, že každý človek by mal raz skúsiť odbornú pomoc. Prediskutovať svoj problém s odborníkom. Aj keď si z toho nič neodnesie, aspoň sa dobre porozpráva. (smiech)
Ako dlho trvalo, kým ste sa s tým vyrovnali?
Dôležitá bola podpora rodiny, priateľov, a to, aby človek v takejto situácii nebol sám. Neľutovali ma a dnes im za to ďakujem. Týždeň po amputácii som sa vrátil do školy a pripravoval sa na štátnice.
Je ťažké žiť s hendikepom?
Áno. Je to veľká zmena, ale všetko záleží na vás. Ja som si povedal, že ma to neodradí. Chcem v živote niečo dokázať. Kvôli niečomu som tu ostal. Mám šancu. Nechcem sedieť doma pred televízorom a nevyužiť svoj potenciál.
Chodíte na pravidelné kontroly?
Samozrejme. Kontroluje to mamka, ktorej na mne veľmi záleží a chce byť spokojnejšia.
Športovali ste aj pred amputáciou?
Vždy ma bavil šport. Zbožňujem ten pocit uvoľnenia i uspokojenia, keď môžem pre svoje telo niečo spraviť. Venujem sa hlavne cvičeniu v posilňovni. Či predtým alebo teraz po amputácii. Je to úžasný spôsob ako si nielen zacvičiť, ale najmä pretrhnúť sieť myšlienok, ktoré človeka možno ťažia či trápia. Jednoducho sa odreagujem. Okrem toho mám rád zbrane, keď je čas, chodím si zastrieľať na strelnicu.
Prečo trénujete bez protézy?
Moja amputácia je neobvyklá, pretože nemám kýpeť, ale rovno zadok. Protéza, ktorú nosím, je riešená plastovou obručou a celého ma obopína. Nie je to stabilné, miestami nebezpečné a ťažké. Protéza má približne 15 kilogramov, preto trénujem stále bez nej. Po amputácii som dostal dve protézy. Privykaciu, na ktorej som sa učil chodiť, a bionickú, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou každodenného života. Veď ako by som obsluhoval svojich zákazníkov… (smiech) Tiež mi pomáhajú barly, ktoré využívam iba vo voľnom čase. Potrebujem niekedy od protézy vypnúť.
Ako reagujú ľudia, keď vás stretnú na ulici?
Reakcie a pohľady ľudí som na začiatku bral ťažko. Trošku mi vadilo, ako sa na mňa dívajú a šepkajú si. Nuž, pohľady ľuďom nevezmete. Sú zvedaví. Aj ten, čo sa tvári, že nevidí, nakoniec sa pri nejakej príležitosti otočí. Dnes, keď idem po ulici bez protézy a niekto sa pozrie, bez mihnutia oka zastanem. Pozriem sa naňho a čakám, kým sa sám spamätá, že na mňa zazerá. (smiech)
Ste zadaný?
Áno. Je to úžasná žena, ktorá to so mnou zvládla počas choroby. Neodišla, ani keď som jej to navrhol. Nedovolila mi utápať sa na dne. Pomohla mi vstať, odraziť sa vyššie. Dodnes stojí pri mne aj napriek tomu, že to so mnou nemá ľahké. Mám veľmi ťažkú povahu, ale ona ma usmerňuje. (smiech) Dodáva mi silu, a keď mám niekedy toho veľa a prichádza na mňa stres, stačí, že ku mne prehovorí a zlé myšlienky zmiznú, upokojím sa.
Ste mladý človek, ktorý si zaslúži obdiv. Ako by ste motivovali ľudí, ktorí sa dokážu sťažovať aj na škaredé počasie?
Svojím príbehom myslenie ľudí asi nezmením. Z vlastnej skúsenosti však viem povedať, že bez ohľadu na to, kto si a čo robíš, venuj sa svojím blízkym, priateľom a milovaným osobám. Bohužiaľ, často počujem slová – je to zbytočné, nedáš, neskúšaj, nepokúšaj. V živote nie je nič a nikdy zbytočné. Každý z nás si vytvára vlastné šťastie a ja si idem za tým svojím.
Prečo ste sa rozhodli podnikať? Bol problém zamestnať sa pre váš hendikep?
Chcel som vybočiť z davu. Jednoducho, robiť, čo ma baví a čomu sa môžem venovať spoločne s priateľkou. Neriešil som, či si nájdem prácu, aj keď mám hendikep. Každý má možnosť voľby a rovnakú šancu niečo urobiť.
Vaše plány do budúcnosti?
Svoju budúcnosť si neplánujem sám. Sme na to dvaja. Spoločne s priateľkou Nikolkou chceme mať rodinu a venovať sa jej naplno. Posunúť náš spoločný obchod, napredovať. Dnes už viem, že spoločne dokážeme všetko, na čo si spomenieme.
Jana Hrabčáková
Foto: Veronika Janušková
Odporúčané články
Na Slovensku i vo svete si rímskokatolícka cirkev 1. novembra pripomína prikázaný sviatok Všetkých svätých, zatiaľ čo 2. november je venovaný Pamiatke zosnulých, známej ako Dušičky. Počas týchto dní ľudia tradične navštevujú cintoríny, zapaľujú sviečky a zdobia hroby svojich blízkych. Spomienka na tých, ktorí už nie sú medzi nami, má korene hlboko v histórii a je spojená s dávnymi rituálmi i kresťanskou nádejou na vzkriesenie.
Bryndza, slovenský národný poklad, sa stáva čoraz obľúbenejšou súčasťou modernej kuchyne. Recept na plnené šampiňóny s bryndzovým krémom a pažítkou predstavuje chutné spojenie tradičných chutí a jednoduchého, no elegantného občerstvenia, ktoré sa hodí na každú príležitosť.
Grilovaný baklažán v kombinácii so sviežou paradajkovou omáčkou a lahodným halloumi je ideálnym receptom na ľahké a výživné jedlo. Tento jednoduchý pokrm je vhodný ako hlavné jedlo alebo ako príloha na letné grilovanie.