Za múrmi hasičskej stanice

Sú k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne. Pri nehodách, požiaroch, povodniach, a keď treba, pomôžu aj domácim miláčikom v núdzi. Ako trávia čas, ak práve nezachraňujú životy? Boli sme sa pozrieť, čo sa deje za múrmi hasičskej stanice v Košiciach.

Na chodbách rozvoniava guľáš, v internom rozhlase zaznie mužský hlas, aby si každý vybral jedlo z chladničky. „Dnes máme rajónový deň,“ víta nás na jednej z najväčších hasičských staníc na Slovensku veliteľ družstva Tomáš Figura. V rozľahlej budove sa rozlieva smiech, atmosféra je uvoľnená, každý je však v strehu. „Teraz sa spolu rozprávame, ale o pár sekúnd už môžem sedieť v aute na výjazde,“ vraví veliteľ.

Každá sekunda je drahá

Čas zohráva v práci hasiča najväčšiu úlohu. „Rád by som sa vám venoval, ale musím sa ísť najesť. Môže zazvoniť telefón a zasahovať nenajedený by nebol najlepší nápad. Potrebujem energiu, nikdy neviem, kedy siahnem na dno svojich síl,“ ospravedlňuje sa plynový technik a odchádza do hlučnej jedálne, z ktorej sa ozývajú podpichovačné vtipy. V kolektíve tridsiatich chlapov to vraj nemôže vyzerať inak.

Na stanici sú pripravené tri posádky. Vyrazia kedykoľvek. „Sme povinní po oznámení výjazdu odchádzať do jednej minúty. Obliekame sa až v aute. Ak nie sme práve na zmene, mali by sme byť k dispozícii do pol hodiny. Hlásime každú súkromnú cestu ďalej od Košíc,“ vysvetľuje Tomáš Figura.

Len pred pár dňami zasahovali pri autonehode dvoch mladých ľudí. „Zavolali sme ihneď ďalšiu posádku. Vedeli sme, že kým vyprostíme jedného, druhý môže zomrieť,“ popisuje T. Figura.

Niekedy zohrávajú rolu sekundy, každá môže byť rozhodujúca. „Podľa mňa všade, kam nás zavolajú, niekto niečo zanedbal a už je neskoro,“ konštatuje okresný riaditeľ hasičov Jozef Bodnár.

Drastické prípady

Podľa slov veliteľa družstva hasiči idú väčšinou tam, odkiaľ iní ľudia utekajú. Lepším prípadom je, ak sú škody iba na majetku. V najhorších prípadoch už nepomôže ani rýchly príjazd hasičov.

Pokiaľ sú prípady drastické – úmrtia malých detí, hromadné nehody, veľmi zdevastované telá – hasičom poskytujú aj postraumatickú intervenčnú starostlivosť. Cieľom sedení a edukácie je nájsť spôsob, ako sa so záťažovými situáciami vyrovnať.

„Na ťažké zásahy sa nedá zabudnúť, hasič ich musí spracovať. Ak by ich nespracoval, môže sa stať, že príde na podobný zásah a nastanú komplikácie. Takto vie, že zásah bude možno nepríjemný, ale nezabráni mu to poskytnúť pomoc,“ popisuje hlavný psychológ hasičského a záchranného zboru Miroslav Harvan.

Na stanici si hasiči najviac pamätajú svoje prvé ťažké zásahy. „Najhorší zážitok je, keď som pri autonehode zistil, že zahynul môj dobrý kamarát, spolužiak zo základnej školy. Vždy, keď idem okolo toho miesta, tak na to myslím a spomalím,“ zdôveruje sa Jaroslav Goleňa.

„Človek sa naučí odosobniť. Samozrejme, vplýva to na nás, na pár dní možno vyvedie z miery, ale s pribúdajúcimi rokmi sa s tým človek vyrovná,“ vraví skúsený hasič Štefan Škrak.

Vždy ide o kolektív

Spôsoby, ako sa s dramatickými zážitkami vyrovnať, sú rôzne. „Každému pomôže niečo iné. Niekomu šport, inému koníčky či iná záujmová činnosť. Ak spomienky pretrvávajú a človek sa stále v myšlienkach vracia ku krízovým situáciám, tak nás kontaktuje a my sa mu snažíme pomôcť inak,“ hovorí psychológ Miroslav Harvan. Jeho slová potvrdzuje aj veliteľ družstva, ktorý doplnil, že po najťažších zásahoch si spolu vždy sadnú a porozprávajú sa. Dôležité sú aj spoločné oslavy a stretnutia mimo práce.

S putami na rukách

Okrem ťažkých dopravných nehôd zažívajú aj kuriózne, či občas úsmevné situácie. „Mali sme prípad, že k nám prišiel muž s putami na rukách. Neviem, aké mal s nimi úmysly, ale nevedel ich dať dole. U policajtov mu povedali, že sa také putá tridsať rokov nepoužívajú a poslali ho za nami,“ smeje sa Tomáš Figura.Typické pre Košice sú výjazdy, keď otvárajú zabuchnuté dvere. Napríklad starším ľuďom prišlo zle alebo v byte zostalo vymknuté dieťa.

Takmer tretina výjazdov ročne je na Luník IX, kde kvôli vlastnej bezpečnosti zasahujú aj s policajtmi. Ani jeden prípad však podľa T. Figuru nie je rovnaký: „Hasiči musia byť kreatívni. Pracujú tu ľudia, ktorí sa vyučili v rôznych profesiách, ako napríklad zámočník. A práve tieto vedomosti môžu niekedy nečakane využiť.“

Nikto z nich by prácu nemenil

Napriek všetkým nástrahám a krízovým situáciám by nikto z nich prácu nemenil. „Za doterajšiu štrnásťročnú prax v hasičskom zbore som sa na Slovensku nestretol s hasičom, ktorý by odišiel pre nezvládnutie emočne ťažkých zásahov,“ zdôrazňuje psychológ Miroslav Harvan.

Rovnaké odhodlanie majú aj hasiči na stanici v Košiciach. „Jediné, prečo by som z práce odišiel, by bol asi zlý zdravotný stav,“ konštatuje  Jaroslav Goleňa.

Ľudia nepremýšľajú

Ak by mohli niečo zmeniť, zhodujú sa na tom, že problematickým miestom v Košiciach zostáva Sídlisko Ťahanovce. Ľudia vraj často nepremýšľajú, ako auto zaparkujú. Nechajú prejazdný jeden pruh, ale ten na prechod hasičského auta nestačí. „Neraz sa stalo, že sme museli naťahovať hadice desiatky metrov, pretože sme sa k horiacemu bytu nedostali,“ kritizuje Tomáš Figura.

Prejazdy v meste hasičom komplikuje aj rekonštrukcia električkových tratí. Každý víkend majú skúšobné jazdy, kedy prechádzajú mestom a sledujú obchádzkové cesty či hľadajú alternatívy.

Tomáš Figura 

Veliteľ zásahového družstva hasičov. Má za sebou devätnásťročnú prax, počas ktorej prežil aj vážny pracovný úraz. Pri taktickom cvičení spadol zo štyroch metrov z vrtuľníka, zlomil si dva stavce. Vraj pri ňom stáli všetci anjeli strážni. Takým anjelom sa stal aj on, keď pred pár rokmi zachránil mačiatko, ktoré si vzal domov a dodnes sa oň stará.

Text a foto: Petra Pichaničová