Vladimír Špinner: Ešteže máme na Chorvátsko
Každý, kto si prečíta nasledujúce dve strany denníka košice:dnes, asi na chvíľu pouvažuje, ako je to vôbec možné. Mladá žena z Košíc, ktorá odišla za prácou do Anglicka, a jej síce domorodý priateľ, ale žiadny majiteľ firmy alebo niečo podobné, sa odrazu rozhodli, že si dajú v práci pauzu a urobia si taký obyčajný výlet Afrikou na bicykloch, ktorý bude trvať – iba rok.
Zrejme tak ako ja sa zamyslíte nad tým, či by ste si to mohli aj vy dovoliť. Mne vychádza, že nie, a to vo firme určite nemám ten najnižší príjem. Možno by som nejako naškriabal peniaze a rozpočítal ich tak, aby každý deň v tom cestovateľskom roku som mal aspoň na polievku a skyvu chleba. Ale ktovie, či by zostalo ešte na bicykel. Že by som nedokázal zároveň platiť nájomné bytu, aby som sa mal kam vrátiť, je viac-menej isté. A nehovorím ani o skutočnosti, že zamestnávateľ by sotva pre takéto moje povyrazenie mal pochopenie a celý rok mi držal pracovné miesto, aby som mal po návrate svoju prácu. Ani keby som sľúbil niekoľko skvelých reportáží z cesty.
Nuž, sú dva civilizované svety. Ten, ktorý žijeme na Slovensku a dáva nám základnú obživu plus nejaký malý bonus navyše, vďaka ktorému sa môžeme rozhodnúť, či budeme splácať úvery na byt, auto či iné veci, alebo si splníme svoj cestovateľský plán a zájdeme v lete do Chorvátska na týždeň k moru. Ešteže ho máme…
Druhý svet je viac na západ od nás. Tam normálne zamestnaní ľudia si môžu plniť sny. Ako spomínaná zubná technička Maja či iní slovenskí ekonomickí „migranti“. Tí, čo sa vrátili domov, riešia oveľa prozaickejšie veci. Napríklad, ako celý mesiac vyžiť zo slovenského platu.
Foto: Maja Kurjanová