Ako sa nám podarilo zachrániť legendárnu šikmú vežu

Aj vám niekedy zídu na um „psie kusy“? Lebo nám áno. Slovo dalo slovo, na zľavovom portáli zasvietila ponuka na poznávací zájazd do Talianska. S kolegyňou sme sa na seba pozreli, objednali, a týždeň sa tešili na to, čo všetko zažijeme. 

Čakal nás krásny výlet po klenotoch Talianska – Pisa, Miláno a Verona. K tomu ako bonus cesta do a z Bratislavy. 

Začíname

Z košickej stanice sme vyštartovali tri (ako grácie). Miška, jej mamka a ja. Vybavené žemličkami, rezňami, sladkosťami… O 11. hodine odchádzal vlak, do ktorého sme sa úspešne naložili. Vo vláčiku pohoda a za pár hodín sme dorazili do hlavného mesta. Stanicu opisovať nebudem. Tá naša je na tom vynikajúco. Dali sme si skoršiu večeru a pobrali sa na miesto odchodu autobusu.

Dlhá, tmavá a úmorná

Prišiel pekný, čistučký a biely. Okrem nás troch doň nastúpilo ďalších tridsať poznávajúcich Slovákov. Prvé malé zdržanie spôsobila turistka z Trnavy, ktorá si myslela, že do Talianska pôjdeme malou okľukou cez jej bydlisko. Ostala nakoniec tam, kde bola… Dopredu treba povedať, že cesta autobusom je pomerne nudná, veľmi stiesnená a dlhá. To sme síce vedeli, ale keď si človek ani po troch hodinách nedokáže aspoň trošičku ustlať na sedadle, tak má problém sám so sebou. Nehovoriac o tom, ak za vami sediaca mierne väčšia dáma tlačí na opierku a snaží sa vám vysvetľovať, že má málo miesta… Niektoré veci sa nedajú vysvetliť. Ľúto nám bolo iba šoférov, ktorí celú trasu až do Pisy absolvovali v hustom daždi.

Slnko, víchor a šikmá veža

Pisa nás privítala slnečnými lúčmi. Bolo niečo pred deviatou ráno. Po vystúpení z autobusu a prerátaní si všetkých boľavých údov sme zistili, že košický vietor je iba praobyčajný vánok. Poniektorí sme si dokonca pomysleli, že čo ak sa nám v priamom prenose zrúti šikmá veža pred očami. Chvalabohu, nestalo sa. Ranný príchod bol však výhodou a ako prví sme si mohli vyšliapať po prísnej osobnej kontrole po šikmých schodoch na známu šikmú vežu. Samozrejme, nebolo to zadarmo. Pohľad na Pisu z jej vrchného poschodia nás stál „iba“ 18 eur.

Spadnúť nemôže, podopierajú ju všetci

Stavba veže so zvonicou začala v roku 1174 a dokončovala sa na trikrát skoro tri storočia. Počas dlhých rokov sa v dôsledku mäkkého podložia stále viac a viac nakláňala a na konci 20. storočia už bola vyosená o 4,5 metra. Na vrchol vedie 294 schodov a keďže je to vlastne dutý valec, vo vnútri neuvidíte vôbec nič.  Zaujímavejšie pohľady však ponúkajú návštevníci, ktorí sa vytrvalo krútia v rôznych polohách, rozťahujú ruky, šplhajú sa na plôtiky a ich priatelia sa snažia nastaviť svoje mobily či fotoaparáty tak, aby na snímke bolo jasné, kto je tu záchrancom tejto pamätihodnosti a drží ju v ako-tak vzpriamenej polohe.

Neplánovaná zastávka

Niekedy sa stane, že vám cestovka na zájazde ponúkne aj neplánované spoznávanie. Nás to tiež „postihlo“ a musím povedať, že sme sa aj trochu potešili. Veď kto by nechcel vidieť, kde sa ťaží ten najbelší mramor v Taliansku, z ktorého Michelangelo vytesal Davida – sochu vysokú 4,34 metra z jedného kusa karatského mramoru, ktorý sa ťaží v meste Carrara. Škoda len, že južania, či sa nám to páči alebo nie, majú počas obeda siestu. Mestečko bolo síce krásne, na každom rohu bola mramorová lavička či nejaká soška, ale spalo spánkom spravodlivých – siestovým. Nuž ale môžeme si povedať, že sme na vlastné oči videli veľký kopec, z ktorého už väčšia polovica chýbala.

Konečne posteľ

Trištvrtehodinka v Carrare nás nezabila. Opäť sme nastúpili do nášho autobusu a pred očami už mal každý z nás iba šesť písmen: p-o-s-t-e-ľ. Poriadne sme nespali už dva dni a jednu noc. Hotelík v mestečku Collecchio bol krásny, moderný a potešil. Ale žalúdku nevysvetlíš, že hlava už chce spať. On si v Taliansku pýta do seba niečo originál talianske.

Večera – v Taliansku posledná

Prekonali sme únavu, po ceste sme objavili aj malý obchodný dom, kde sme nakúpili nevyhnutné darčeky vo forme syra a vína, vypili v malej kaviarničke dobrú kávu. Za rohom hlavnej ulice nás čakala originálna talianska pizzeria. Bolo úžasné sledovať, ako čašníci úslužne vítali hostí, ktorých usádzali k stolom. Nemali problém v priebehu pár minút dokonca popremiestňovať aj stoly so stoličkami, keď prišla väčšia skupina. Jedlo bolo výborné, ceny primerané. Ak pôjdete niekedy okolo Parmy, zastavte sa v Collecchiu. Dávame päť hviezdičiek z piatich!

Blahodarný spánok – Miláno, tras sa!

Asi nikomu netreba vysvetľovať, ako chutí spánok po takých náročných dvoch dňoch a noci. Ráno o ôsmej nás už v hoteli čakali raňajky a vonku autobus. Začal sa posledný deň nášho putovania… Príchod do Milána bol pohodový a hoci bola sobota, vyzeralo to tak, že sezóna sa ešte nezačala. Z omylu nás vyviedol príchod do jeho centra. Davy ľudí sa tiahli jedným smerom. Nám sprievodca ukázal, že tam vľavo je slávne divadlo La Scala, v strede socha Leonarda s jeho štyrmi pomocníkmi a za nami Galleria Vittorio Emanuele II., kde si bežný Slovák môže tak akurát prečítať názvy obchodov, ktoré pozná z bulvárnych časopisov.

Duomo, alebo jednoducho dóm

Byť v Miláne a nenavštíviť krásnu renesančnú katedrálu, by bol určite veľký hriech. Tá patrí medzi najväčšie katedrály na svete. Úloha prvá – kúpiť si vstupenky. Keď sme spolu so sprievodcom zistili, že je pred nami rad tak na hodinku, uvítali sme jeho snahu, že ide lístky vybaviť. Podarilo sa! Úloha druhá – vojsť do katedrály. Nedokážem odhadnúť veľkosť milánskeho námestia, ale cez celé sa hadil dvoj- až trojrad turistov, ktorí sa chceli do kostola dostať. Nestačili by nám ani tie štyri hodiny, ktoré sme v meste mohli stráviť. Ale my, tri hrdinské Východniarky, sme sa nebadane vtreli do radu, asi päť metrov od kontroly lístkov. Čírou náhodou sa k nám pripojilo ešte ďalších 17 Slovákov z autobusu.

Rýchlo ďalej

Po prehliadke dómu sme sa presunuli k pamätníku vystavenému na mieste, kde sa podpísal Milánsky edikt – deklarácia cisárov Constantina I. a Licinia uzavretá v roku 313, ktorá zaručovala slobodu vyznania pre všetky náboženstvá v Rímskej ríši. Odtiaľ rýchlym krokom k hradu Castello Sforzesco. Polhodinka na prehliadku a rýchlo metrom k autobusu. Pred nami je posledná zástavka – Verona. O tomto meste lásky však už nie je čo napísať. Videli sme prastarý amfiteáter, kde sa dodnes hrajú diela Giuseppe Verdiho – Aida či Nabucco. Miesto opradené láskou však už v čase nášho príchodu bolo zatvorené. Júliin balkón sme si útržkom pozreli cez zatvorené mreže a dozvedeli sme sa, že pod ním nestojí Rómeo ale ona sama uliata z bronzu. 

Cesta domov

Z Verony sme sa museli ponáhľať. Šoféri totiž musia mať pravidelné prestávky na ceste a po určitom počte odjazdených hodín musia deväť hodín oddychovať. Hrozilo, že vo Viedni preto zostaneme a budeme čakať, kým si odpočinú podľa zákona. Nakoniec sme však všetko stihli tak, ako sa sluší a patrí. Hoci všetko išlo veľmi rýchlo a niekedy sme ani nedokázali vstrebať všetky informácie, tá skúsenosť stála za to. Potom už prišli iba dva čierne body. Káva v reštaurácii na bratislavskej stanici je hnusná a zaplatíte za ňu dve eurá a ak by ste si chceli napraviť chuť v rýchliku, môžete mať smolu. Tam vám ju neuvaria, pretože nemajú vodu…  Ešteže sme Košičanky, na našej stanici robia kvalitné capuccino!

Foto: Michaela Luxová