Gól na Sparte v predĺžení, davy na letisku, nekonečné oslavy

V nedeľu 11. marca sa košickí hokejisti v stretnutí so Zvolenom rozlúčia so základnou časťou Tipsport ligy. Už o 16.45 sa na červenom koberci na ľade Steel arény ocitnú majstri z roku 1988. Klub si totiž pripomína 30. výročie zisku druhého federálneho titulu.

Oceliari nastúpia proti Zvolenu v oranžovo-čiernych retro dresoch. V týchto farbách, ešte pod názvom VSŽ Košice, sa pred troma desaťročiami stala partia okolo trénerov Jána Faitha a Jána Šterbáka zlatou po tom, ako vyhrali Československú ligu. Železiari vtedy vo finálovej sérii zvíťazili s pražskou Spartou na zápasy 3:1. Posledný duel vyhrali v stovežatej 6:5 po predĺžení. 

Trofej preberal kapitán Liba

Majstrovskú trofej preberal kapitán VSŽ Igor Liba rovnako ako dva roky predtým. „Doteraz mám v pamäti posledný gól v predĺžení, keď som prihrával Janovi Vodilovi. A potom to začalo, zlaté medaily, prílet do Košíc. Na letisku nás čakala polovica mesta, davy ľudí lemovali cestu z letiska. A tie veľké oslavy, oslava na starom štadióne Ladislava Trojáka pomaličky až do rána. Pokračovalo to v meste, v podnikoch. Spontánne sme sa uvoľnili medzi ľuďmi. Nič vtedy nebolo plánované, o to to bolo krajšie,“ povedal nám Igor Liba, ktorý nerátal s tým, že po prvom federálnom titule v roku 1986 príde o dva roky aj druhý.

V Prahe pred generalitou sa nevyhrávalo

Vtedajší kapitán oranžovo-čiernych si druhé zlato cení o to viac, že ho získali priamo na Sparte. „V Prahe pred generalitou sa nevyhrávalo. Tam sme museli byť fakt lepší. Všetko hralo proti vám, rozhodcovia, atmosféra v 15-tisícovom hľadisku. Sparta vo finálovej sérii vyhrala v Košiciach prvé stretnutie, už si mysleli, že to majú v suchu. Ale my sme sa vzopreli. Bolo to o partii, o jej kvalite a súdržnosti. Gro mužstva bolo v Košiciach pokope 6 – 7 rokov, aspoň tých 10 – 11 hráčov. Poznali sme sa, srdce tímu bolo vyformované sezónami. Dnes už toto pri obrovskej migrácii hráčov ani nie je možné.“

Boli ako jedna rodina

Liba tvrdí, že pred troma desaťročiami fanúšikovia poznali hráčov, hráči zase verných fanúšikov. „Boli sme ako jedna rodina. Spolu sme to ťahali roky. Dokonca sme hráči v Košiciach bývali vedľa seba na Triede SNP a na Ulici slobody. Navzájom sme poznali svoje manželky, deti, celé rodiny. Dnes sa ani len hráči nepoznajú, po dvoch mesiacoch už idú inde.“ 

Aj preto, že hráči sa dobre poznali, na ľade sa vedeli nájsť aj naslepo. A tak sa rodili nádherné góly. „Jedna vec je zohratosť, druhá tvorivosť. Už u detí sa dbalo na kreativitu. Hráč mal oveľa viac hernej slobody, lebo dnes sa už u detí začína s taktikou, systémami. My sme tvorili priamo na ľade, no boli sme podobné typy, tak každý vedel, kam si nakorčuľovať, kde prihrávať.“ 

Rivalita medzi Čechmi a Slovákmi

Igor si spomína, že sezóna 1987/88 bola náročná aj preto, že v lige bola pred play-off kvôli olympiáde v Calgary, na ktorej si zahral, dvojmesačná prestávka. Vo štvrťfinále vyhrali Košice sériu s Trenčínom 3:1, v semifinále s Kladnom 3:1. „Chlapci čakali dlho na vyvrcholenie súťaže. Ale ten finiš stál za to. Zvyčajne ligu vyhrávali české kluby. A odrazu Košice potvrdili, že sú fakt dobré. Rivalita medzi Čechmi s Slovákmi bola veľká. Ale my sme mali na to, aby sme získali titul a bolo tu obrovské chcenie. Ukázali sme aj psychickú odolnosť. V poslednom zápase sme viedli 5:3, Sparta na konci tretej tretiny vyrovnala na 5:5. V predĺžení sme hrali už len na dva útoky, takmer sme neschádzali z ľadu. Vtedy sme však mali minútové striedania, vedeli sme potiahnuť aj minútu a pol. Aj kondične sme na tom boli dobre.“