Alžbetina ulica bola od nepamäti rušnou tepnou mesta

Dnešná Alžbetina ulica je podľa názoru historikov najstaršou obývanou časťou mesta. Tu sa vraj nachádzala osada prvých starousadlíkov, ktorú v polovici 3. storočia už obývali saskoflanderskí kolonisti, zakladatelia mesta.

Na východnej strane už v 11. storočí smerovala ku pôvodnému románskemu farskému Kostolu sv. Michala Archanjela, ktorý stál pôvodne na mieste Dómu sv. Alžbety. Na západe končila pri tzv. Hnilnej bráne bývalého opevnenia a jej pôvodná dĺžka bola 270 metrov. Keď v roku 1827 asanovali na tomto mieste novšiu tzv. Jozefskú bránu z roku 1783, otvoril sa priestor k postupnému predĺženiu ulice západným smerom na dnešných 352 metrov…

Ako každý štvrtok, aj dnes vám ponúkame časom zožltnuté zábery, ktoré poukazujú na slávne dejiny nášho mesta, dokumentujú jeho vyspelú kultúrnu i technickú úroveň, a porovnáme ich so súčasnosťou. Dlhodobý seriál poskytuje milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie. 

Projekt Premeny Košíc vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara (1953 – 2018), vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, bývalého riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta, z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali.

Ako vidno na pohľadnici z roku 1909, ulica bola od nepamäti rušnou tepnou mesta. Produkovalo sa na nej aj veľa biologického a pevného odpadu, preto sa v najstarších latinských dokumentoch z roku 1466 uvádza ako „Platea putrida“ a po nemecky „Fowgass“ (1840), neskôr „Faulgrasse“, čo sa dá najvýstižnejšie preložiť ako Hnilná ulica. Maďarský výraz „Forgács utca“, často aj v latinskej podobe, sa sporadicky vyskytoval už od 18. storočia a vo voľnom preklade to môže znamenať aj Trieskovú, Stružlinovú, Smetnú či Odpadkovú ulicu.

Ján Matej Korabinský vo svojom geografickom opise Uhorska z roku 1786 ojedinele spomína meno ulice ako „Rosen Gasse“ (Ulica ruží). Tak sa vraj volala nedávno predtým podľa mestského hostinca „U troch ruží“, ktorý sa tu nachádzal. 

Zaujímavá je skutočnosť, že pri sčítaní ľudu v roku 1850, teda ešte pred rakúsko-maďarským vyrovnaním (1867), sa takmer všetci majitelia domov na tejto ulici hlásili k maďarskej národnosti. A to aj napriek tomu, že v skutočnosti boli vlastne Nemci. V ich „kuchynskej“ reči prevládala nemčina, mali nemecké priezviská (napr. Niemandsfreund, Fiedler, Keller, Hagen) a buď sami, alebo ich predkovia, prišli do Košíc z nemeckých oblastí. Iba dvaja majitelia domov (Tutko a Brillich) sa hlásili k národnosti slovenskej. To poukazuje na silné maďarizačné tendencie už v polovici 19. storočia, snahu občiansky sa prispôsobiť reálnym politicko-spoločenským tendenciám. 

V roku 1905 dostala ulica názov podľa Ferenca Deáka, maďarského politika a poslanca parlamentu. Po vzniku Československa v roku 1919 ju nazvali Šrobárova ulica, na počesť ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára. Koncom roka 1938 vrátili Maďari ulici názov „Deák Ferenc utca“, ale už v júni 1939 dostala meno „Szathmáry György utca“ podľa košického rodáka a neskoršieho ostrihomského arcibiskupa Juraja Szathmáryho. 

Od januára 1945 to bola opäť Šrobárova ulica až do roku 1990. Vtedy člen mestskej názvoslovnej komisie Ondrej R. Halaga navzdory ostatným členom presadil názov „Hnilná ulica“, striktne sa pridržiavajúc histórie. Také pomenovanie pri katedrále sv. Alžbety však bolo nedôstojné a stretlo sa s nevôľou občanov mesta. Zakrátko bol prijatý súčasný nový názov Alžbetina ulica, na počesť patrónky dómu i Uhorska sv. Alžbety Uhorskej.

Široká a rušná ulica bola po Hlavnej ulici druhou najvýznamnejšou mestskou komunikáciou s množstvom obchodov, mestskými šľachtickými i meštianskymi domami.

Od 40. rokov 19. storočia sa v ulici usadzovali aj prví židovskí obyvatelia mesta, hlavne obchodníci. V roku 1850 tu žilo v 43 domoch už 30 židovských rodín, z nich prvým vlastníkom domu (dnes č. 8) sa začiatkom 50. rokov 19. storočia stal majiteľ liehovaru Leopold Ungár. Od začiatku 20. storočia tu popri Zvonárskej ulici bolo najväčšie sústredenie košických Židov, ktorí v roku 1934 z celkového počtu 50 budov vlastnili už 41.

(SEN)

Čítajte aj:

• Kláštor na Mäsiarskej je najstarším sídlom dominikánov na Slovensku
• V budove Technickej univerzity boli kedysi kasárenské pechoty
• V dome na Mäsiarskej prežil detstvo svetoznámy spisovateľ Sándor Márai
• Sestry uršulínky boli nositeľkami vzdelania v Košiciach
• V kostole uršulínok je pochovaná aj mladá grófka Andrássyová