„Takmer dva roky žijem bez stravy“

Peter Starec, 40-ročný Košičan, prišiel na stretnutie v sandáloch, ktoré nevyzúva ani v zime v snehu. Aj to vraj súvisí s pránickou výživou a energiou, ktorou disponuje. Nedávno sa zviditeľnil v rozhovore s Adelou Banášovou na TA3. Vyhlásil, že takmer dva roky nič neje, denne vypije len tri-štyri klasické preso kávy a poldecák vody.
 

V Košiciach dlhé roky podnikal. Prevádzkoval centrum pre bojové umenia na Moldavskej a obchodoval so zinkovými surovinami. Podnikanie sa mu zrútilo, vydal sa inou cestou. Opustil aj kapelu, s ktorou hrával na basgitaru v košických lokáloch. Má tu manželku a dvoch synov (starší jedenásť, mladší sedemročný), ale žije na Liptove. Napriek tomu tvrdí: „Nikdy som nebol taký šťastný a taký zdravý ako teraz.“

Kde žijete? Vraj niekde na Liptove.

Jeden dobrý priateľ, majiteľ areálu bývalého rekreačného strediska istej likérky mi asi pred rokom ponúkol možnosť bývať v tom areáli. Je tam krásne prostredie, na začiatku Národného parku Nízke Tatry. Bývam v jednej z izieb v centrálnej budove, chate s kapacitou 15-20 ľudí.

V Košiciach máte manželku a dve deti… 

Ešte skôr, než došlo u mňa k zmene spôsobu výživy, sme sa s manželkou rozišli. Nežijeme spolu, ale nie sme rozvedení.

Dôvod?

Musel som riešiť rôzne svoje utrpenia, ťažké skúšky v živote, pád v materiálnom svete, ukončenie podnikania… Vnútorné tlaky a práca na sebe samom, ako zvládnuť to utrpenie, mi zabrali toľko času, že som sa nevenoval nášmu vzťahu. U mňa nastal obrat, keď som pochopil, ako funguje tento svet a systém. Rozhodol som sa už nevenovať žiadny čas ani energiu márnemu boju s veternými mlynmi. Teda hádzať peniaze, ktoré som zarobil, do jednej čiernej diery.

Pod čiernou dierou myslíte čo, dane a odvody alebo aj dlhy, ktoré ste nestíhali splácať?

Všetko. Keď sa mi darilo a nepotreboval som nič, úverové ponuky od bánk boli neskutočné. Ale keď prišla kríza, zrazu som dostal papier, že do štrnástich dní mám splatnú veľkú časť dlhu.

Aké dlhy vám z podnikania ostali na krku?

Snažil som sa ich splácať až dovtedy, keď už fakt nebolo z čoho. Potom som pochopil, že sa z toho nevyhrabem.

Čo myslíte pod materiálnym pádom?

Hovorím o roku 2009, keď začala kríza. Ďalšie tri roky v podnikaní, to bol rapídny pád. Aj keď sme si doma v rodine uťahovali opasky, znižovali spotrebu…

Viem, že podnikanie vám prinieslo rôzne problémy, dokonca stratu strechy nad hlavou. Aj exekúciám ste čelili? 

Áno, ale už nevlastním nič, takže nemali mi čo zobrať.

Na základe toho, čo rozprávate, vaša duchovná cesta a pránická výživa, nebola to len z núdze cnosť?

Nie. Už v detstve som si uvedomoval, že sme trochu viac, než len telo a myseľ.

Ešte počas podnikania ste žili spôsobom, ktorý je na úplne opačnom póle, než ten asketický, ktorým žijete dnes. Nie je to tak, že keď je dostatok zdrojov, tak si ich naplno užívate, a až keď vyschnú, tak hľadáte iné alternatívy?

Určite nie. Aj v časoch, keď som mal všetkého dostatok, keď som si spĺňal túžby či pokušenia a mohol som si dovoliť čokoľvek – postaviť dom, mať viac áut, dovolenky – vždy som vnútorne cítil, že toto nie je šťastie.

Kedy ste sa cítili najviac dole?

Určite aj po tom ekonomickom páde a zistení márnosti toho boja. A keď došlo aj k rozpadu manželstva, teda odlúčeniu od manželky a detí. To už človek ostane sám a vtedy je najvyšší čas pracovať na sebe a nepodľahnúť utrpeniu. Utrpenie má však veľký význam. Zistíte, že hodnoty sú inde, inak sa dá tešiť zo života.

Potom ste sa vydali, ako hovoríte, na cestu duchovného rastu. Ako ste sa dostali priamo k pránickej výžive?

Posledných pätnásť rokov som jedol raz denne. Raz za dva týždne som mal jedno-dvojdňové pôsty. Zapríčinené intenzitou podnikania, že som sa nestihol najesť. Vtedy som o pránickej výžive nič nevedel, ale akoby som sa na ňu nevedome pripravoval. Postupne som zistil, že sila a energia, ktorú máme, pochádza z niečoho iného, nie z množstva stravy a jej zloženia. Je to z energie, ktorá je v nás od nášho stvorenia.

Kedy ste naposledy jedli?

12. mája 2013 som si dal segedínsky guláš u mamy, kde som vtedy býval. Ráno na druhý deň som sa zobudil a povedal si – nemusíš jesť. Bol to vnútorný hlas, ktorému verím. A hneď som sa začal zaujímať o pránickú výživu. Ide o psychické nastavenie a je diametrálne odlišné od pôstu. Pôst je strádanie, odriekanie. Človek čerpá z rezerv, ktoré má. Pri práne ide o vyživovanie iným spôsobom, bez potreby prijímať fyzickú potravu.

Ako ste od začiatku znášali takú dramatickú zmenu?

Nebol som ani u lekára. Keď som začínal, mal som 72 kíl. Po troch týždňoch som schudol deväť kíl. Ale po troch mesiacoch som mal o tri kilá viac a takú váhu (okolo 65-66 kg, pozn. red.), si už prakticky udržiavam stabilne.

Máte dostatok energie, vitality?

Skrátila sa mi doba spánku o polovicu. Na tri hodiny. A stačí mi to na regeneráciu. Po prechode na pránu som práveže registroval enormný nárast energie. Zabehnem desať kilometrov, oddýchnem si 15 minút a môžem bežať ďalších desať bez pocitu únavy. Dokážem chodiť aj 60 kilometrov denne. Telo mi funguje geniálne.

Ako by ste definovali pránickú výživu?

Je to výživa energiou, ktorej hlavný zdroj máme v sebe, je súčasťou našej duchovnej podstaty. Nazýva sa to aj božská iskra. Ale pránu možno čerpať aj zo štyroch koncentrovaných zdrojov energie – slnko, vzduch, voda, zem.

Pri bežnej strave absolvujeme akt jedenia. Pri práne je to ako? 

Na začiatku sa treba na to sústrediť – vnútornú energiu distribuovať ku každej jednej bunke. Postupne sa to deje kontinuálne a spontánne.

Prečo neustále vo svete zomiera mnoho ľudí od hladu. Prečo aspoň časť z nich neprejde na pránickú výživu a nezachráni si život? 

Je to o mentálnom nastavení. Ľudia, čo zomierajú hladom, nemajú šancu pochopiť, kto sú a čo sú. Podliehajú svojim strachom, tlaku prostredia. Veria, že jedlo je droga, bez ktorej sa nedá existovať.

Aj na Slovensku je strava kľúčová položka v životných nákladoch mnohých ľudí, ktorí kvôli nej nemajú trebárs na nájom. Prečo nikto z nich neprejde na pránu a nezjednoduší si ťažký život?

Môžu prejsť, ale musia to zvládnuť sami. Nikto to za nich neurobí.

To iba Peter Starec je tu vyvolený, ktorý to zvládne?

Nie, som úplne obyčajný človek. Je 30-40 tisíc ľudí na svete, korí takto existujú. Aj na Slovensku sú takí ľudia, len možno o tom nehovoria.

To sú vaše dohady, nevieme o takých ľuďoch. Ani vo svete nikdy o nikom takom nebol publikovaný relevantný dôkaz.

To sú veci, ktoré sa nedajú vysvetliť vedeckým spôsobom.

Tvrdíte, že pijete len tri-štyri presá denne a poldecák vody na zapitie kávy. Aká je to káva? A prečo práve káva má u vás výnimku?

Sedenie pri káve je jediný moment akéhosi spoločenského vyžitia, keď sa stretávam s ľuďmi. Aby som nesedel len tak, dávam si kávu. Mne káva iba chutí, žiadnu energiu z nej necítim.

Okrem podporných je na webe mnoho reakcií ľudí, ktorí vás vnímajú ako podvodníka. Nechcete im nejakým spôsobom dokázať, že pravda je na vašej strana a nič si nevymýšľate?

Každý má nárok na svoj názor. Nemám túžby niekomu niečo dokazovať. Ale ktokoľvek kedykoľvek môže prísť stráviť so mnou času, koľko chce. Aj tri mesiace, 24 hodín denne, trebárs aj v noci pripútaný ku mne. Len sa musí prispôsobiť môjmu programu. Nie som tu na to, aby som bol niekde zavretý ako laboratórna krysa.

Znie to presvedčivo, ale v podstate vopred vieme, že nikto na vašu ponuku neprikývne, najmä z časových dôvodov. Mám iný návrh, časovo nenáročný. Existujú testy – napríklad rozbor krvi – ktoré podľa lekárov potvrdia, že nehovoríte pravdu o tom, čo sa dostáva do vášho tráviaceho traktu. Podstúpili by ste také testy?

Nech lekár príde a je so mnou tri mesiace. A uvidí, čo sa do môjho tráviaceho traktu dostáva. Z môjho pohľadu lekári nevedia nič o ľudskom tele.

Chodíte na rôzne prednášky, besedy, kde hovoríte o pránickej výžive. Pôsobili by ste oveľa dôveryhodnejšie, keby ste mali v rukách dôkaz o svojich tvrdeniach.

Kto potrebuje tento dôkaz? Ja nie. Mne je úplne jedno, čo si kto myslí. Nič aktívne nešírim, idem len tam, kde som pozvaný.

Ak ste ochotný absolvovať trojmesačnú kontrolu dokonca s putami na rukách, aby ste pochybovačov presvedčili, prečo je pre vás problém odber krvi, čo zaberie sotva minútu?

Lekári by nevedeli, kam zaradiť moje neštandardné výsledky.

Môžeme využiť dve laboratóriá, nezávisle na sebe, nič by sme im vopred nepovedali…

Pre mňa lekári nie sú autorita. Môžu ma skúmať len priamym zážitkom.

Z čoho žijete, aký máte príjem? Nepracujem, takže nemám príjem. Ak ľudia na našich besedách majú potrebu mi dať nejaký dar, alebo dobrovoľné vstupné, tak je to na nich. Ide o pár stovák mesačne, ktoré používam na cestovanie tam, kde som pozvaný, kávu a hlavne platby na deti, ktoré dávam manželke. Tento stav je od augusta 2014, dovtedy som nemal vôbec žiadny príjem.

Spomínali ste základné pudy, ktoré nás ovládajú – sexuálny a pud sebazáchovy. A že ste sa zbavovali všetkých strachov a túžob, keď ste sa vydali na cestu duchovného rastu. S tým sexuálnym pudom ste sa vysporiadali ako?

Aj to sa dá zvládnuť. Sú krásne ženy, na Slovensku zvlášť, ale nemám potrebu byť živočíchom, aj keď som dva roky nemal žiadnu ženu. Navyše, hoci s manželkou nežijem, vnímal by som to ako cudzoložstvo.

—

LEKÁR: ABSURDNÉ A NEREÁLNE 

„V Európe je propagátorkou tejto duchovnej cesty Ellen Greve, ktorá sa premenovala na Jasmuheen. Nejedením, nepitím a žitím z prány, to znamená z energie z vesmíru, priviedla sa do ťažkého stavu dehydratácie a schudnutia až takmer k smrti. Niektorí jej pokračovatelia dokonca zomreli. Samozrejme, zodpovednosť za ich smrť neprevzala a odmietla,“ hovorí Miroslav Paľko, ústavný dietológ Univerzitnej nemocnice LP Košice. Tvrdenia Petra Starca o pránickej výžive preto považuje za absurdné a nereálne.

„Človek, ktorý dva roky neje, nemôže existovať, ak existuje, tak evidentne klame.“ Podľa M. Paľka dĺžka prežitia pri neprijímaní vody a potravy je približne dva týždne, pri neprijímaní potravy smrť nastane od 30 do 90 dní. Prežitie závisí od telesnej konštitúcie hladujúceho a stavu výživy v čase začatia hladovky. „Dochádza postupne k zníženiu hmotnosti srdca, dýchacích svalov, k poruche ich činnosti, k poruche imunitného systému, k infekciám a ďalším metabolickým poruchám, ktoré vedú ku smrti.“

Foto: Ivan Fleischer