#3 Šesť chát za tri mesiace: Chata pod Soliskom

Výzva Doby Tatry nie je len o zdolávaní trás k vysokohorským chatám, ale aj o pokore a rešpekte voči našim veľhorám. Spočiatku sme sa chceli vydať na v zime jednu z náročnejších túr – na Zbojnícku chatu, ale počasie nám neprialo. Plány sme zmenili ešte v to ráno. Vďaka nepriaznivým podmienkam sme sa však, paradoxne, vyštverali na náš prvý tatranský štít. Bola to makačka, to vám poviem. Ale ten pocit, keď ste vo výšinách, je na nezaplatenie.

Počas minulého mesiaca sme zdolali menej náročné túry. Za sebou máme Chatu pri Zelenom plese a Chatu Plesnivec. 

S Nikou sme sa zhodli, že tretia v poradí by mohla byť Zbojnícka chata. Ide o náročnú túru, ktorá preverí vašu kondičku a turistický výstroj. V to ráno však bol vyhlásený tretí stupeň lavínového nebezpečenstva. Podotýkam, že z piatich. Bol to pre nás varovný prst.

Plány sme teda rýchlo zmenili. Nastúpili sme do vlaku a nasmerovali si to na Štrbské Pleso. Náš cieľ bol jasný – Chata pod Soliskom. Predpoveď počasia nebola bohvie aká, hlásili silný vietor, ale zas nie natoľko, aby sme to nezvládli po zjazdovke. Lavína tiež nemala odkiaľ na nás spadnúť. Naša EXIexpedícia sa mohla začať…

Ako sme skoro videli východ slnka

Rána sú vždy pre mňa ťažké. Milujem spánok a zobudiť ma je niekedy naozaj nemožné. Spánok mám skoro tak rada ako turistiku, a keď človek chce niečo zažiť, musí sa, jednoducho prekonať a vytrepať sa z postele. Okrem toho – Nika zatúžila vidieť východ slnka. 

Je to ranné vtáča. Vyskočí z postele, pobehuje hore-dole, rýchlo sa umyje, oblečie, namaľuje, vypije čaj a je to. Keď má ona toto všetko za sebou, ja len vtedy rozlepím jedno oko. Východ slnka sa teda nekonal. Nevstala som. (Prepáč Nika, sľubujem, že nabudúce budem hore skôr ako ty.)

Vždy si pozrite predpoveď 

V spolupráci s EXIsportom sme si ešte pred začiatkom výzvy nakúpili turistickú výbavu. Konečne nadišiel čas, keď sme mohli všetko poriadne vyskúšať. Od rukavíc a paličiek Blizzard až po turistické návleky Authority. 

Zakaždým, keď sa vyberieme na túru, si deň – dva predtým pozrieme predpoveď. Musím vám povedať, že sledovať, či bude snežiť, fúkať, mrholiť o týždeň skôr je naozaj zbytočné. Počasie sa v Tatrách mení z hodiny na hodinu. Je to nevyspytateľné. Predpoveď sledujeme najmä na stránke  horskej záchrannej služby. Je to istota.

Cesta na Chatu pod Soliskom (1 840 m n. m.) zo Štrbského Plesa trvá v zime približne dve hodiny. Počas nášho výstupu nenormálne fučalo, občas som si myslela, že mi nielenže odfúkne čiapku, ale že vzlietnem aj ja sama. Aj preto sú v takom počasí nevyhnuté paličky a mačky, alebo aspoň protišmykové návleky. Bez nich by som nevyšla ani do polovice.

Nezabudnite si bufku teda multifunkčnú šatku, ktorá ochráni pred vetrom a chladom. Môžete ju mať zrolovanú na krku, nasadiť si ju ako čelenku, alebo ju použiť ako kuklu na hlave. Základom sú aj rukavice a najmä vetru a vode odolná vetrovka. Ja mám značku Bilzzard a Nika Authority. Musím povedať, že nám v EXisporte pri nákupoch naozaj dobre poradili. Odporúčam, aby ste sa aj vy v obchode opýtali na názor odborníkov. Najmä keď ste laici ako my… 

K chate pešo alebo lanovkou

Chata pod Soliskom je najmladšia vysokohorská chata vo Vysokých Tatrách (fungovať začala v roku 1944) a zároveň jedna z najľahšie dostupných. Prístupná  je v podstate pre každého návštevníka Tatier. Tesne k nej vedie sedačková lanovka zo športového areálu na Štrbskom Plese. Stojí 13 eur a vyvezie vás približne za 7 minút. Čo by sme to však boli za turistky, keby sme si to tak uľahčili. Nevravím, po ceste  k nej som si niekoľkokrát povedala, prečo sa tam hore trepem pešo,  keď som sa mohla zviezť… Konečne sme dorazili do cieľa a zahriali sa chutným čajom, nielen tým chatárskym.

Pri čaji s horskými záchranármi

Ľudia o mne často vravia, že som typ, s ktorým sa chce každý rozprávať. Nikdy som to tak nevnímala, ale keď sa nad tým zamyslím, asi na tom niečo bude. Dosť často sa mi stáva, že sa ku mne ľudia prihovárajú na zastávkach, v autobuse, alebo sa ma pýtajú na cestu. V tomto prípade im len zriedkavo poradím. Keď sa totiž rozdával zmysel pre orientáciu, ja som asi stála v poslednom rade. Ak ma teda stretnete, rada pokecám, ale na cestu sa ma nepýtajte. Určite vás (nechtiac) pošlem opačným smerom. 

Tentoraz sa ku mne prihovorili horskí záchranári. Rozoberali sme tatranské počasie, mňa zaujímalo koľko ľudí už zachránili, aké to je vyslobodzovať ľudí z lavíny. 

Hory sú krásne, ale kruté. Nevraví sa to len tak. Ľudia v horách zomierajú, často v dôsledku nedbanlivosti, nedisciplinovanosti a hlúposti. Práve preto horská záchranná služba informuje každú chvíľu o počasí a výstrahách v horách.

„Neskúsení turisti často podceňujú situáciu a výstup chcú za každú cenu dokončiť. Nechcú ustúpiť, a potom to tak dopadne,“ prezradil nám horský záchranár, s ktorým sme sa dali do reči. Hovoril tiež o tom, že ľudia podceňujú aj turistickú výbavu. „Keď sa vyberiete do hôr, mačky či aspoň protišmykové návleky by mali byť základ. O tom, či si ich zobrať alebo nie, netreba ani diskutovať. Takisto je vždy dobré mať paličky a pri náročnejších túrach cepín.“

Smer – Predné Solisko

Počas našej debaty pri čaji vietor utíchol. Záchranári nám dali chrobáka do hlavy. Prečo nevyjdeme až na tatranský štít – Predné Solisko. Máme dobrú výbavu, dosť energie a do zotmenia ešte takmer štyri hodiny. 

Nám netreba dvakrát hovoriť. Zaplatili sme a hor sa do výšok. 

Chata pod Soliskom je východiskovým bodom na najvyšší bod dostupný vo Vysokých Tatrách v zime, na Predné Solisko (2 117 mn. m.). Ide o stredne náročnú túru. Cesta tam aj späť v zime trvá približne dve a pol hodiny. Nič, čo by sme nezvládli. 

Ako tak stúpame zrazu sa mi prihovoril fešný mladík. Prezradil mi, že číta články z našich túr a nevie sa dočkať ďalšieho. Stretla som tak svojho prvého živého fanúšika. Chcela som ho vyspovedať, ale bol trošku hanblivý. A tak milý fanúšik-turista, nabudúce, keď ma stretneš, si urobíme aspoň spoločnú fotku. Dobre?

Kamzíky, ktoré dojmú

Počas výstupu na Predné Solisko Nika zažila moment, ktorý ju dojal. Prvýkrát v živote naživo videla kamzíky. Bolo vidno, že má rada zvieratká. Zazrela som aj slzu, ale povedala mi, že to je od vetra. No neviem…

Po hodinke a pol sme dorazili na vrchol. Spoločne sme tak zdolali náš prvý tatranský štít. Takmer sme sa tam nesfotili, náš kameraman, fotograf a sprievodca v jednej osobe dostal na Prednom Solisku zákazky. Každý druhý turista, ktorý sa tam vyštveral, sa ho pýtal, či ich neodfotí. Asi s fotoaparátom na krku a s GoPro v ruke vyzeral ako skutočný profesionál. Sledovaním kamzíkov (najmä rozdumovaním nad tým, ako sa povie samica kamzíka) sme sa trochu zdržali, pomaly sa začalo stmievať. Rozhodli sme sa teda, že sa na Štrbské Pleso zvezieme lanovkou. 

Keďže sme boli poslední, ktorí sa ňou v daný deň viezli, pán „lanovkár“ nám dal aj zľavu. A my sme si mohli užiť parádny západ slnka.