Herečku Dominiku Kavaschovú inšpirujú aj zlatokopky

Talentovaná 30-ročná žena síce žije v Bratislave, no rodné Košice stále miluje. Aktuálne patrí medzi divácky najobľúbenejšie herečky na Slovensku, a to aj vďaka postave bezprostrednej a vždy dobre naladenej zlatokopke, ktorú stvárňuje v úspešnom rodinnom seriáli Oteckovia. Dominika Kavaschová chcela byť herečkou už odmala. Svoj sen hrať v divadle nakoniec dotiahla až na národné dosky.

Diváci vás videli hrať už rôzne postavy, pozitívne aj negatívne. Ktoré stvárňujete radšej?
Žiadna postava nie je úplne zlá alebo dobrá. Mňa baví skôr nachádzať v oboch rôzne odtienky vlastností, ktoré sú buď moje, alebo ich odkukám od iných ľudí, ktorých poznám, ktorí ma inšpirujú. Popravde, oveľa radšej hrám komédie. Od školy som hrávala vždy tragickejšie postavy, lebo som vedela plakať na povel, no už ma to prestalo baviť. Cítim, aké je z toho telo unavené a často si hovorím, či mu to chcem robiť…

Pretože síce myseľ vie, že je to len akože, avšak snaží sa telo oklamať a ono, chúďatko, uverí, trasie sa, potí sa a plače, ako keby to bolo naozaj. Odkedy hrám v divadle a nakrúcam, mala som možnosť vyskúšať si aj tie klasické, dobré hrdinky á la „jednoduchá Mária“, ale aj poriadne nepríjemné osoby. Mám najradšej živé, radostné, veselé a vtipné postavy. Pretože vtedy sa nebaví len divák, ale aj ja. A tie postavy sú aj moje najobľúbenejšie, napríklad Máša z hry Fajčiarky a spasiteľky, v predstavení Morena, čo som napísala s kamoškou, alebo Miluša v Dobrodružstve pri obžinkoch, či taxikárka v divadle GUnaGU. 

Ktorá úloha bola podľa vás tou kľúčovou, ktorá vás dostala viac do povedomia ľudí?
Pri televíznych divákoch, myslím, že to bola úloha naivnej, romantickej, dobrej Pauly zo seriálu Chlapi neplačú. Samozrejme, hrala som predtým aj v iných projektoch, ale tento bol podľa mňa zásadný. Pokiaľ ide o divadlo, začínala som malými postavami, kým som dostala väčší priestor, takže to šlo postupne. Od školy po dnešný deň je to už 11 rokov.

V Oteckoch ste stvárňovali postavu veselej ženy, ktorú však môžeme nazvať zlatokopkou. Študovali ste správanie tohto typu žien? Čo si o nich myslíte? 
Zlatokopku hrať je skvelé. Mňa tento typ žien veľmi inšpiruje. Tie, ktoré hrám v tej postave, ani len netušia, že hrám práve ich. Bavím sa na tom, študujem ich, ako sa tvária, správajú, gestikulujú, rozmýšľajú a reagujú. Čo si myslím o týchto ženách? Absolútne nič… Každý hľadá cestu k šťastiu a spokojnosti. Ak si zvolili túto, nech sa páči, prajem im to.

Vašimi kolegami sú často aj deti. Ako sa s nimi pracuje? Je to skôr o zábave, alebo je to náročné?
Práca s deťmi je vždy iná. Závisí od povahy, šikovnosti a výchovy dieťaťa. Zažila som aj zlú spoluprácu, ale aj výbornú. Môjho seriálového syna z Oteckov  musím veľmi pochváliť. Je to talentovaný, slušný a nežný chlapec. Práca s ním je ako s profesionálom.

Čo si myslíte o popularite malých detí? Vo svete je totiž viacero negatívnych prípadov, keď dieťa svoju včasnú prácu a s ňou spojenú slávu nezvládlo…
Popularita malých hercov je iná vo svete a iná na Slovensku. Ak má dieťa inteligentných a milujúcich rodičov, vedia, ako na to, aby mu to nepriťažilo, aby ostalo pri zemi a nemalo z takej pozornosti strach a úzkosť. Tieto deti, ktoré hrajú v našom seriáli, sú veľmi múdre a do práce sa tešia nie kvôli popularite, ale preto, že ich to baví a že sa majú rady.

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

V dávnej minulosti mohli hrať v divadle len muži a stvárňovali aj ženské postavy. Všetko je však dnes už úplne inak. Ak by napríklad dnes mohli hrať len ženy, myslíte, že by ste zvládli mužskú postavu? 
Keď som už zahrala aj tlakový hrniec, nemyslím si, že by to bol problém. V škole som hrala mužskú postavu a bolo to uveriteľné. Mám silnú mužskú energiu, keď chcem.

Pre svoju prácu ste už určite podstúpili aj nejaké obete. Museli ste už niekedy pre svoju rolu držať diétu, prefarbiť alebo ostrihať si vlasy?
Áno, musela som držať diétu aj si farbiť vlasy. Milujem to. Milujem sa meniť a byť iná. Nemám na to častokrát odvahu, takže ak ma posmelí vidina práce, rada podstupujem zmeny, ale, samozrejme, s mierou.

Čo by ste povedali na ponuku postavy, ktorá by si musela oholiť hlavu?
Ak by to bola herecky zaujímavá príležitosť, nemala by som s tým problém.

Filmy zahraničnej produkcie získavajú prestížnejšie ocenenia, hrať v nich je určite snom nejedného herca. Túžili ste po tom niekedy aj vy?
Zahrala by som si, prečo nie. Ale slovo túžba by som nepoužila. Momentálne som spokojná. Veci, ktorým sa venujem, ma tešia a napĺňajú. Ak by prišla príležitosť, potešila by som sa, ale nie je to môj najväčší sen.

Ak si vyberáte filmy ako divák, vyberáte si napríklad oscarové filmy? Je pre vás takéto oceňovanie tvorby dôležité?
Sledujem aj ocenené filmy, ale dostávam sa k nim skôr, ako získajú cenu. Väčšinou na odporúčanie ľudí, ktorých názor si vážim. Ocenenia sú fajn, lebo tým dávajú najavo tvorcom, ktorí sa nadreli, že sú šikovní a odviedli skvelú prácu. Zároveň to tiež netreba preháňať, treba si vážiť ústne a osobné ocenenie viac ako nejaký predmet.

Už roky žijete a pôsobíte v Bratislave. Aký máte vzťah k vašim rodným Košiciam?
Košice milujem. Hlavne zeleň a prírodu všade naokolo. Milujem centrum, je nádherne prenádherné, a moju rodinu a priateľov v ňom. Košice mi chýbajú, ale v Bratislave sa už cítim doma. A som rada, že som si zvykla. Stále sa však cítim ako Košičanka, aj keď mám v občianskom trvalé bydlisko v Bratislave.

Zvažovali ste niekedy kariéru v Štátnom divadle?
Samozrejme. Dostať sa tam bol môj sen. Obdivovala som košických hercov a túžila raz byť taká dobrá a stáť na javisku spolu s nimi. Ešte mi vtedy nenapadlo, že budem v Národnom divadle.

Zvyknete aj v súčasnosti ešte rozprávať tým naším, východniarskym jazykom?
Po východniarsky rozprávam často, lebo mám v Bratislave veľa východniarskych kamarátov a kolegov. Takže si na tom ulietavame…