HORNIAKOVÁ: Kto je osamelejší či šťastnejší?
Neviem, ako vy, milí čitatelia, ale ja som tento týždeň veľa premýšľala o rehoľníkoch. Teda aj rehoľníčkach, aby bolo jasné.
Určite ste si všimli, že sme vám priniesli hneď niekoľko materiálov o ich živote. Radšej zopakujem – dôvodom bol Deň otvorených kláštorov, ktorý sa na Slovensku uskutočnil minulú sobotu po prvý raz. S kolegyňou Veronikou Januškovou sme si to nenechali ujsť. A musím povedať, že hoci sme pracovali, bolo nám fajn.
Na rozdiel od Veroniky, ktorá si u dominikánok zaspomínala na svoje detské časy, keď do tamojšieho kostola Krista Kráľa chodievali s celou rodinou, ja som o rehoľnom živote nemala takmer žiadne vedomosti.
Veľmi dobre som však poznala obetavosť a láskyplnosť sestier, ktoré sa v istom domove sociálnych služieb starali o mentálne hendikepovaných chlapcov. Veľmi dobre som preto rozumela študentovi Dominikovi, ktorý si myslí, že my, čo si „vonku“ môžeme robiť, čo chceme, sme možno osamelejší a menej šťastní.
U augustiniánov som sa pri pravej talianskej paste alla augustiniani skoro hanbila. A to vraj takto dobre varia všetci!
Mladí muži, ktorí pracne roky budovali kláštor a teraz opäť pracne zbierajú peniaze, aby si postavili kostol, boli zjavne rovnako v pohode. Pracujú na tom, čo treba a snažia sa šíriť porozumenie a lásku.
Neviem, či je to príslušnosťou k talianskej provincii, ale aj u nich bolo veselo a nenútene. Keď toho budem mať tak akurát dosť, na pár dní si k nim odskočím oddýchnuť.
Vedeli ste, že tam majú aj izby pre duchovnú obnovu celých rodín? A že varia skvelú kávu? A ten krásny výhľad na celé Košice… No, čo vám budem hovoriť… Kto tam bol, videl a vie. Kto nie, môže sa hocikedy zastaviť. Nevyhodia vás. Fakt, povedali mi to.
Foto: Veronika Janušková