Nahliadli sme pod pokrývku Milana Zimnýkovala alias Juniora
Pred časom sa vášnivo venoval behu, no odkedy s manželkou Antóniou vychováva dcéru Alexandru, je jeho vášňou varenie. Je skôr fanúšikom hókus-pókus štýlu bez ambícií mať vlastnú kuchársku knihu a bez potreby používať vegetu alebo solamyl.
Aká je vaša najranejšia chuťová spomienka?
Pravda je, že najlepšie varí moja babka. S ňou som ako dieťa často pripravoval pirohy, tie sú u mňa asi na vrchole rebríčka najkrajších kuchynských spomienok. Nikto iný ich nedokázal pripraviť lepšie… Až som raz jedol pirohy aj u mojej „svokruši“, mamy mojej manželky Tonky, a vykríkol som: „To sú ony, to sú pirohy môjho detstva!“ Ďalšie „spomienkové“ jedlo sú babkine pusinky, malé kokosové koláčiky, do ktorých ide strašne veľa vajíčok, ešte viac cukru a kilo kokosovej múčky. Musia podrásť, vysušiť sa, byť chrumkavé navonok a vnútri musia byť vláčne.
Chutilo vám odmalička alebo ste si v jedle vyberali?
Býval som takzvané radiátorové dieťa z paneláka s prepadnutými lícami. Potom som šiel na prázdniny k babke a tá, kde len mohla, „štopala“ ma šunkou, ktorú som volal „babkine mäso“. U babky som vždy napučal a zostalo mi to dodnes. (Smiech) Vtedy bolo všetko iné, babka bývala v dome, a tak sa v kuchyni spotrebovalo všetko, čo dorástlo, spadlo a pozbieralo sa v záhrade. Jahody, hrach i ostatné som jedol priamo z hriadky, vajíčka od sliepok boli iné, žlté… V podstate som bol v detstve biočlovek a ani som o tom netušil.
Dnes sa trend bio a eko života opäť vracia do módy. Podľahli ste mu aj vy?
V poslednom čase áno, najmä preto, že máme doma malé dieťa. Čítame, hľadáme a riešime, čo od koho máme. Mali sme šťastie na predavačku ovocia a zeleniny, ktorá nám vždy dobre poradila, čerstvé mäso kupujeme u overeného mäsiara a za rohom máme obchod s lokálnymi produktmi od domácich výrobcov. Snažíme sa, aby
sme mali prístup k čerstvým a sezónnym potravinám, ale nič nepreháňame.
Máte s manželkou v kuchyni podelené služby?
V kuchyni sa dopĺňame. (Do rozhovoru vstupuje manželka Tonka: „Dopĺňame sa tak, že Miňo je v kuchyni a ja ho kontrolujem z obývačky. Doma to moderujem ja.“) Keď skúšame čosi nové, našli by ste v našej kuchyni skôr mňa, ale Tonička povie, koľko cestovín, kde čo pridať, čoho ubrať… Raz sa však moja manželka u mojej mamy pochválila, že robím nenormálnu slepačiu polievku, z čoho ona takmer odpadla, lebo o tom vôbec netušila. Doma som nikdy nevaril.
Kto vás teda učil variť?
Najviac ma naučila babka a od maminho brata, ktorý sa v kuchyni vyznal, som veľa odkukával. Začínal som chlebom vo vajíčku na desiatu, teľacím párkom a podobne, ono je to totiž tak, že muž začína variť, keď má po ruke kečup. (Smiech) Neskôr som moderoval veľa podujatí, ktoré sa spájali s kuchárskym umením a varením, a stretával som sa s českými a slovenskými kuchármi, s mnohými sme ostali kamarátmi. S Marcelom Ihnačákom som sa o jedle dokázal rozprávať hodiny. Nie som v kuchárčení naslovovzatý odborník a nie som ani hobby kuchár. Som skôr fanúšik hókus-pókus varenia bez ambícií mať vlastnú kuchársku knihu a bez potreby používať vegetu alebo solamyl.
Máte v rukáve eso, ktoré stačí navariť a všetci padnú na zadok?
Napríklad cvikla s bryndzou. Je to čosi, čo máme radi, je to rýchle a chutné. A potom u nás vždy zabodujú cestoviny, ktoré sa začínajú maslom, pokračujú cherry paradajkou a niekde medzi tým je biele víno.
Vyskúšajte Juniorove Čudo z lososa alebo Gravalax
Čo budeme potrebovať?
- pekný vysoký filet lososa bez kože a kostí
- 1 kg morskej soli
- 1 kg cukru
- dijonskú horčicu
- dva zväzky kôpru
Plán je nasledujúci:
Pekný, vysoký filet lososa bez kože a kostí „zakopeme“ na jeden deň do soli a cukru, na druhý deň potrieme dijonskou horčicou, „naboxujeme“ naň kôpor a je hotovo. (smiech) Nevravel som? Ale poďme pekne od začiatku. Do nádoby, napríklad z jenského skla, nasypeme 2- až 3-centimetrovú vrstvu kamošov cukor&soľ ako výstelku. Položíme na ňu lososa, dosypeme zvyškom zmesi a rybku „pochováme“. Preto je to Gravalax – grave, čiže hrob. Odložíme do chladničky do druhého dňa, minimálne na 12 hodín, ideálne na 24 hodín. Toto tzv. suché varenie zo soli a cukru nám z lososa vytiahne vodu, ale hlavne podčiarkne jeho chuť. Na druhý deň s veľkým očakávaním vykopeme našu kuchársku trofej, očistíme od soli a cukru. Tu sa ich úloha končí. Lososa umyjeme, usušíme a jednu časť potrieme dijonskou horčicou. Krútiac hlavou, že toto nie je možné, nasekáme dve mrte kôpru. Ten päsťou naklepeme do vrstvy horčice. Ta-daaaaaa! Hotovo! Teraz už len filet narežeme na tenulinké plátky. Podávame na brusketke, krekrovom chlebíku alebo tie tenké plátky dáme na tanier, kde nás čaká šalát z čakanky, rukoly, prosto šalát. Ten je obohatený o olivový olej, trošku balzamika, skúste hobliny parmezánu alebo granátové jablko, prípadne vlašské orechy… dá.
Pavla Kubeldová
Foto: Katarína Kincelová, EVITA magazín
Odporúčané články
Na Slovensku i vo svete si rímskokatolícka cirkev 1. novembra pripomína prikázaný sviatok Všetkých svätých, zatiaľ čo 2. november je venovaný Pamiatke zosnulých, známej ako Dušičky. Počas týchto dní ľudia tradične navštevujú cintoríny, zapaľujú sviečky a zdobia hroby svojich blízkych. Spomienka na tých, ktorí už nie sú medzi nami, má korene hlboko v histórii a je spojená s dávnymi rituálmi i kresťanskou nádejou na vzkriesenie.
Tento tradičný recept na pečeného králika s cesnakovou omáčkou, špenátom a pečenými zemiakmi kombinuje jemné, šťavnaté mäso so sviežimi prílohami a výraznou cesnakovou chuťou. Ide o klasické slovenské jedlo, ktoré je skvelou voľbou na slávnostný obed alebo rodinné stretnutie.
Bryndza, slovenský národný poklad, sa stáva čoraz obľúbenejšou súčasťou modernej kuchyne. Recept na plnené šampiňóny s bryndzovým krémom a pažítkou predstavuje chutné spojenie tradičných chutí a jednoduchého, no elegantného občerstvenia, ktoré sa hodí na každú príležitosť.