Urbanova veža

Málokto si môže dovoliť nenosiť hodinky, prípadne ich vôbec nemať. Hádam len ten, kto býva blízko vežových hodín. Aby vedel, aký je čas, stačí mu podísť k oknu, alebo (ešte pohodlnejšie) si len počká, ktorú odbijú.

V Košiciach postavili v 15. storočí pre takých, čo nemerali čas (a bola ich väčšina), zariadenie na časové znamenie – zvonicu. Tá mala „kumulovanú“ funkciu miestneho rozhlasu, lebo sa rozzvonila i v prípade požiaru či iných nešťastí, alebo aj pri slávnostných príležitostiach. Takže pravdepodobne fungovala aj ako mestská strážna veža, kým postavili vyššiu vežu dómu. Gotickej zvonici, ktorú volali aj Červená veža, odzvonilo v roku 1556 následkom požiaru, ale hneď ju obnovili v renesančnom slohu a v ďalšom storočí do nej umiestnili ako hlavný zdroj zvuku zvon sv. Urbana. Ten vraj za ideálneho počasia bolo počuť až v Prešove.

Miesto obchodíkov arkády

Ako správna parádnica vystriedala Urbanova veža rôzne pokrývky hlavy a medzi rokmi 1912 – 1947 (s
prestávkami) si postupne opásavala sukničku v podobe štýlových neorenesančných arkád. Ešte predtým na týchto miestach boli obchodíky. V rámci výstavby 24 arkád boli do múrov osadené aj náhrobné kamene z Dómu, čím sa vytvorilo vzácne lapidárium, ktoré predstavuje ranogotické až barokové kamenárske umenie.

Ďalšie svoje skrášlenie odhalila veža až po ďalšom požiari (3. decembra 1966), keď reštaurátori zoškrabali jej „make-up“ pod strešnou rímsou a objavili (aj teraz moderné) „tetovanie“, čiže renesančné kresby, zvané sgrafito. Po dvojročnej rekonštrukcii ju v r. 1970 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku.

Zvonkohra z magnetofónu

Parádnica vysoká 45 metrov teda stojí za pozretie. Kedysi však stála aj za počúvanie. Od 6. do 20. hodiny sa niesli mestom každú celú hodinu tóny zvonkohry vyhrávajúcej nápevy východoslovenských ľudoviek. Tvorili 4 cykly – podľa ročných období a pre zvláštny prípad bolo nahraných aj 15 budovateľských piesní. Magnetofón, ktorý sa zapínal automaticky, bol za najvyššími oknami veže. Túto zvonkohru nahradili „neplaybackovou“ zvonkohrou v roku 1997 v neďalekom parku, napravo od hrajúcej fontány.

Reštitúcie vrátili pamiatku cirkvi

Za socializmu bola na ôsmich podlažiach veže expozícia o umeleckom zvonolejárstve na východnom Slovensku. Všetky exponáty bolo po „nežnej“ revolúcii Východoslovenské múzeum nútené vysťahovať. To preto, že veža sa musela reštitučne vrátiť cirkvi. V národnej kultúrnej pamiatke niekoľko rokov prevádzkovala kaviareň. Ďalších niekoľko rokov tu sídlilo Múzeum voskových figurín, ktoré predstavovalo osobnosti regionálnej histórie.

Exprimátor a bývalý prezident SR Rudolf Schuster v roku 1996 dokázal presvedčiť Východoslovenské železiarne, že dokážu odliať zvon, hoci to nikdy predtým nerobili. Podarilo sa, a tak je zvonica opäť zvonicou s vernou kópiou zvonu sv. Urban vnútri, ktorý počas sviatkov znova zvonieva. Portál Urbanovej veže je zreštaurovaný (2013) a predznamenáva, akou krásou sa zaskvie po rekonštrukcii celá táto zvonica.

Foto: archív mk