Auto vezie telo, motorka dušu
Na víkendovom motorkárskom zraze Čermeľský kvet za zišlo viac než 1200 motorkárov. Prešli spanilou jazdou z Jahodnej cez centrum Košíc a predviedli svoje stroje pri Carrefoure. V dave milovníkov motocyklov bol aj Marcel Béreš zo Sečoviec, s ktorým sme sa rozprávali o jeho vášni.
Čo ma rád taký typický motorkár?
Rýchlu jazdu, svoju motorku, pivo s gulášom a, samozrejme, ak má priateľku, tak aj ju. V oblečení je to určite koža, ktorá je dobrá do pohody, ale aj v oblasti bezpečnosti. Čo sa týka hudby, tak len rock.
Ako dlho už jazdíte?
Od šiestich rokov, dokopy už teda 22. V podstate to bol otcov sen, ktorý mu nebol nikdy dopriaty a splnil ho mne. Skoro každé dva roky som menil kubatúru a svoju prvú motorku som si zakúpil asi pred desiatimi rokmi. Bola to klasická „emzetka“ na vychutnávanie si jazdy. Potom to u mňa začalo viac divieť, tak som si začal kupovať silnejšie mašiny.
Využívate svoj motocykel ako každodenný dopravný prostriedok?
Áno, používam ho na ceste do práce alebo na pracovné stretnutia. Samozrejme, mám aj auto, keďže nežijeme v Kalifornii, kde by sme mali celý rok krásne počasie. Jazda na motorke je oddych a zážitok pre každého motorkára. Ako sa hovorí, auto vezie telo, motorka dušu.
S jazdou na motorke prichádza aj nebezpečenstvo. Ste si toho vedomý, keď si pred každou jazdou dávate prilbu na hlavu?
Som si toho vedomý, samozrejme. Minulý rok som aj ja mal menšiu haváriu. Schytala to moja kožená kombinéza a aj motorka bola dosť rozbitá. Priznám sa, že moja ruka sa odvtedy na plyne veľmi zjemnila. Bohužiaľ, jazdu na motorke musíme vždy vnímať tak, že sme jednou nohou v hrobe. Či už nám vojde do cesty auto alebo zviera, sme stále nechránení. Tá vášeň však dáva všetky nástrahy do úzadia.
Boli ste svedkom aj iných nehôd?
Bohužiaľ, niektoré nehody som videl a pár mojich kamarátov už nie je medzi nami. Človek však nemôže ani po takýchto udalostiach prestať jazdiť. Každý ma svojho strážneho anjela, ktorý mu letí za chrbtom, no niekedy sa možno zabudne na pive. Treba to brať zo všetkých hľadísk – je to radosť, pohoda, vášeň, ale na druhej strane je to možno posledná jazda v živote. Nikto to nemôže vedieť. Ľudia proste musia byť opatrní, motorkári aj vodiči áut. Veľa ľudí taktiež nerešpektuje pravidlá cestnej premávky.
Ako berie lásku k motorkám vaša rodina či blízki?
My sme taká trošku šialená rodina, lebo jazdíme všetci okrem mamy. Sestra, otec, priateľka, kamaráti, v podstate celé moje okolie. Nie som členom žiadneho motorkárskeho klubu, ale mám partiu, s ktorou, keď sa dá, jazdíme spolu každý deň.
Čo by sa muselo stať, aby ste odložili motorku?
Zákerná otázka. Muselo by sa stať niečo strašné. Asi úmrtie veľmi blízkeho priateľa, člena rodiny alebo priateľky. Alebo vtedy, keď by som ja zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej by došlo k tragédii. Vtedy by som už na motorku nesadol. Ináč si myslím, že sa to stále dá rozchodiť.
Text a foto: Michal Kupper
