Maliar „stratený“ vo svete na rodné Košice nikdy nezabudol
Košice čaká vo štvrtok na budúci týždeň mimoriadne významná udalosť. Pri príležitosti stého výročia úmrtia vynikajúceho výtvarníka Leopolda Horovitza, portrétistu cisára Františka Jozefa I., jeho manželky Sissi a ďalších osobností konca 19. a začiatku 20. storočia, otvoria vo Východoslovenskom múzeu veľkolepú výstavu venovanú tomuto košickému rodákovi. Vo víre príprav sme vyspovedali kurátorku Janu Švantnerovú.
V roku 2008 vám vyšla v časopise Slovenskej akadémie vied štúdia Po stopách maliara Leopolda Horovitza. Hádam žiaden výtvarný teoretik na Slovensku nevenoval toľko pozornosti slávnemu košickému rodákovi ako vy. Čo vás na ňom tak fascinovalo, že ste sa stali „horovitzologičkou“?
Fascinovalo ma, že sa o ňom vedelo len veľmi málo a ja som tak mala možnosť všetko objavovať úplne nanovo. „Horovitzovský“ výskum ma po tejto stránke nebezpečne rozmaznal. Pocit objavenia niečoho dovtedy neznámeho, respektíve dlho zabudnutého, je veľmi vzrušujúci a dosť návykový…
Koľko rokov sa Leopoldovi Horovitzovi venujete?
S jeho tvorbou som sa stretla v roku 2003 takpovediac náhodou. V tom čase som sa popri štúdiu dejín umenia intenzívne venovala judaistike a v Poľsku som mala v pláne prebádať deväťklenbové synagógy. Pred odchodom na štipendijný pobyt do Krakova som si krátila čas na výstave diel zo zbierok Východoslovenskej galérie v bratislavskej Slovenskej národnej galérii. Tam som uvidela aj niekoľko diel Horovitza so židovskou tematikou. Nasledoval krátky prieskum v knižnici, ktorý ukázal, že Horovitz žil približne dvadsať rokov vo Varšave. Tento fakt a moja zvedavosť rozhodli. A tak som vymenila výskum synagóg za Horovitza a nakoniec som o ňom napísala diplomovú prácu, ktorú som v roku 2007 obhájila. Takže môžem povedať, že s rôznou intenzitou sa mu venujem už štrnásť rokov.
Životný príbeh Leopolda Horovitza je zaujímavý už od jeho narodenia. Rodina žila síce v neďalekých Rozhanovciach, no malý Leo sa narodil v Košiciach. Počul som, že sa vedú spory, komu vlastne „patrí“ – Rozhanovčanom či Košičanom…
V čase jeho narodenia ešte nemali židia povolené bývať v slobodných kráľovských mestách, akými boli aj Košice, mohli sa tam zdržiavať len počas dňa. Leopoldova matka bola v čase jeho narodenia v Košiciach, nestihla sa vrátiť domov, a tak ho porodila v dome na Dominikánskom námestí. Jeho otec obchodoval s vínom a, rovnako ako veľa iných židov, býval najbližšie ako mohol, teda v Rozhanovciach. Preto bol aj malý Leopold zapísaný do matriky narodených práve tam.
Akým spôsobom predurčilo jeho umeleckú dráhu presťahovanie rodiny do Košíc?
Jeho rodičia boli pokrokovo zmýšľajúci a zároveň aj finančne dobre zabezpečení natoľko, že umožnili jednému zo svojich nateraz známych 13 detí venovať sa takémuto extravagantnému povolaniu. Myslím, že k tomu prispelo aj to, že jeho prvý učiteľ Imrich Roth bol váženým členom židovskej obce v Košiciach. Roth študoval v zahraničí, veľa cestoval a do Košíc priniesol ako prvý aj technologickú novinku v podobe fotografie.
Ktorý z učiteľov mal na formovanie mladého výtvarníka najväčší vplyv?
Ťažko povedať. Ale nadšenie pre Rembrandta, ktorého tvorba mu bola blízka celý život, zrejme pochytil už od Imricha Rotha a následne ho posilnilo štúdium originálov vo Viedni.
Na dostupných fotografiách i na autoportrétoch z mladšieho i staršieho veku vidíme sympatického, no na pohľad morózneho muža. Vieme, aký bol Leopold Horovitz človek?
Ozaj na vás tak pôsobí? Ja tomu hovorím distingvovaný výraz umelca spokojného so sebou a so svojím životom. Popri početných profesionálnych úspechoch sa tešil veľkej rodine. S manželkou mali päť krásnych a šikovných detí. Aj počas pôsobenia v zahraničí udržiaval vzťahy s rodnými Košicami, hlavne s matkou i s početnými súrodencami. Myslím, že bol rodinne veľmi založený. Maľovanie bolo pre neho profesiou, ktorá jemu a jeho rodine poskytovala potrebný komfort a radosť zo života.
Kde, kedy a ako sa zrodil nápad zorganizovať v Košiciach monumentálnu výstavu Leopolda Horovitza?
Ja som, prirodzene, čas od času fantazírovala o výstave Leopolda. Uvedomovala som si, že by to bol organizačne a finančne mimoriadne náročný projekt. Keď koncom roku 2015 prišiel riaditeľ Východoslovenského múzea Robert Pollák s myšlienkou usporiadať výstavu k storočnici úmrtia, moje snívanie sa začalo meniť na realitu…
Výstava má názov Leopold Horovitz – Stratený, nájdený. Ako si vysvetľujete, že len málo Košičanom, s výnimkou zopár odborníkov, je meno autora známe?
Košičania sa vôbec nemusia za nevedomosť ohľadom Horovitza hanbiť, pretože aj v širšej slovenskej odbornej verejnosti bol donedávna relatívne málo známy. Príčinou je podľa mňa fakt, že v slovenských štátnych zbierkach sa nachádza menej ako dvadsať jeho diel. Aj tie pochádzajú prevažne z jeho raného obdobia, prípadne ostali nedokončené.
Výstava vo Východoslovenskom múzeu je mimoriadne veľkoryso riešená – život a dielo autora budete prezentovať v siedmich sálach, na celom prvom poschodí múzea. Na čo by ste chceli upriamiť pozornosť?
Prirodzene predovšetkým na tvorbu samotného Horovitza. Práve preto som tri sály zariadila výlučne jeho dielami. Štvrtá sála je venovaná rodinným súvislostiam, takže si návštevníci budú môcť pozrieť fotografie maliara a jeho rodiny, ktoré počas druhej svetovej vojny zachránili potomkovia Leopoldovej sestry žijúci v Košiciach. Zvyšné tri sály predstavujú platformu pre dialóg diel Horovitza a jeho učiteľov, rovesníkov a mladšej generácie.
Koľko obrazov namaľoval Leopold Horovitz vo svojom živote?
Presne to neviem, ale môžem to skúsiť vypočítať. Na dobrom portréte robil vraj aj tri mesiace, to je za približne 40 rokov aktívnej kariéry 160 kvalitných diel. K tomu pripočítajme rôzne menšie portrétne zákazky, žánrové obrazy a rané diela a dostaneme sa približne k počtu 300.
Ako sa pohybovali ceny jeho diel? Aký bol napríklad honorár za portrét rakúskeho cisára alebo cisárovnej?
Neviem, koľko inkasoval za cisárske portréty. Jedinou indíciou výšky jeho príjmov je cena obrazu Prvorodený. V roku 1885 stál 4 000 rubľov, pričom ročný plat varšavského redaktora špecializovaného medicínskeho časopisu bol 2 200 rubľov. Obraz kúpil neskorší bulharský cár Ferdinand Coburg-Koháry a na výstavu nám ho zapožičalo múzeum Zámok vo Sv. Antone.
Ktoré dielo je vašou srdcovkou?
Ja som na Horovitzove diela až nezdravo emotívne naviazaná. Viaže sa na ne veľa spomienok zo stretnutí s potomkami samotného maliara a mnohými inými skvelými ľuďmi ako aj rôzne bizarné zážitky z výskumných ciest. Takýmto je napríklad portrét cisárovnej Sissi, ktorý som prvýkrát videla v reštaurácii Piaristenkeller vo Viedni. Jej majiteľ, milovník cisárskeho páru, tam vybudoval paralelnú časovú dimenziu, ktorá ma zhruba na tri hodiny úplne pohltila. Portrét cisárovnej sa nám však, žiaľ, nepodarilo získať. Jeho nový majiteľ, viedenský zámok Schönbrunn, od nás chcel, aby sme zaplatili za jeho reštaurovanie 7 800 eur. To si naozaj nemôžeme dovoliť.
PhDr. Jana Švantnerová, Ph. D.
- Narodená v Bardejove v roku 1981
- Magisterské štúdium absolvovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, rigorózne na Trnavskej univerzite v Trnave a doktorské na Masarykovej univerzite v Brne
- Pracuje v Slovenskej národnej galérii a v Židovskom komunitnom múzeu v Bratislave
foto: Veronika Janušková
Odporúčané články
Mestská časť Košice-Staré Mesto oficiálne vyhlásila 5. ročník výtvarnej súťaže Cena Vojtecha Löfflera, ktorá sa tradične teší veľkej obľube medzi amatérskymi výtvarníkmi všetkých vekových skupín.
Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej predstavilo projekt novej hudobnej úpravy slovenskej štátnej hymny, ktorá vznikla pod taktovkou známeho skladateľa, dirigenta a basgitaristu Oskara Rózsu. Hoci sa podstata hymny nemenila, upravený aranžmán a nová nahrávka budú stáť celkovo 46 500 eur.