Peter Nagy: Opäť som sa sústredil na hudbu

Hudobná legenda slovenského popu a rocku, ktorá má na konte rockové vypaľovačky, balady, ale aj pesničky pre deti. Na výslní česko – slovenskej hudobnej scény je už 30 rokov. Vydal 16 albumov, z ktorých predali dva milióny nosičov. Výročie oslávil koncertom v košickej Infiniti aréne. Peter Nagy.

Ako hodnotíte koncert v Košiciach?

Bol skvelý. Výborná organizácia, dobre nastavený zvuk a excelentné publikum. A nie preto, že sa to sluší povedať, všetci videli, že to bolo tak. Navyše sa odohrával len niekoľko stoviek metrov od budovy košického rozhlasu, kde som kedysi ako 17-ročný robil svoje vôbec prvé nahrávky. Je v tom veľký kus symboliky…

Pomohlo k výkonu žičlivé publikum, ktoré sa zišlo z celého východu?

Spievajúce a vnímajúce publikum je to, o čom sníva každý spevák. Dnes večer také bolo a všetkým veľmi ďakujem. Ten pocit, ktorý máte vtedy na pódiu je hnacím motorom do ďalšieho koncertovania aj po rokoch.

Pochádzate z Prešova, ale už dlhé desaťročia bývate v Bratislave. Cítite sa stále duchom východniar?

To sa nedá vymazať. Sme čím sme, a predsa nebudeme machrovať. Kto je raz vychodňar, ta je!

Z Prešova pochádza veľa talentovaných muzikantov…

Dnes som išiel v Prešove okolo športovej haly a oproti nej je základná škola na Štúrovej ulici, kam som kedysi chodil. Spomínam si na moment, keď nám povedala učiteľka, že sa chvíľu nebudeme učiť a budeme pozerať na rieku Torysu. Tam niekde je základný kameň tamojšieho naturelu. A v tej hale by som si ešte veľmi rád zahral.

Ste jedným z mála slovenských spevákov, ktorí môžu vystupovať ako s kapelou, tak aj len s gitarou v komornejšom prostredí. Kde sa cítite viac doma?

Keď hrám sám s gitarou, je to väčšia zodpovednosť. Ľudia počujú každý tón, každé slovo a sústredia sa na pesničky. Pri hraní s kapelou je podstatná akási živočíšnosť, nasadenie. A ak je dobrá, ako moja terajšia, je radosť s nimi hrať.

Publiku servírujete v tvrdšom podaní aj pesničky, ktoré vznikli v úplne inom šate. Napríklad Zákony hada bola pôvodne typická vec novej vlny z 80-tych rokov, dnes ju hráte ako tvrdý rock…

Keď napríklad zoberiete všetky staré hity Boba Dylana, tak si uvedomíte jednu vec. Ak máte pesničku s dobrou silnou melódiou a jednoduchým zdielnym textom, môžete si s pesničkou robiť, čo chcete. Knockin´ on Heavens Door bola prerobená na sto spôsobov – ako balada, ako reagge, ako tvrdý heavy metal a stále je to tá istá pesnička a každý ju spozná. A o tom to je…

Ako ste sa dali dokopy so slovenskou rockovou gitarovou legendou Michalom Kovalčíkom?

S ním som sa spoznal pri nahrávaní pesničky Krásny zadok pred 15 rokmi. Niekto mi povedal, že je to dobrý rockový gitarista a zvládol by to. Bola to pravda. Odvtedy sme kamaráti, rozumieme si a hráme spolu.

Spočiatku ste chceli byť spevákom, ktorý spieva len sám s gitarou. Neskôr sme vás spoznali ako frontmana kapely hrajúcej módnu novú vlnu. Dnes robíte poctivú rockovú muziku. Čím sa cítite byť vy v duši?

To je jednoduché – pesničkárom. Som muzikant, ktorý si sám robí melódie aj texty a to, čo spieva, to je on. Možno to znie nadnesene, ale moje pesničky, to som ja.

Odskočili ste si však aj k inému umeleckému žánru – k umeleckej fotografii. Čo pre vás dnes znamená?

Už dva roky nefotím. S výnimkou jedného kalendára so psíkmi, ktorý predávame na koncertoch a celý výťažok ide pre jeden psí útulok. Určite sa však k fotografovaniu vrátim, príroda, ktorú som fotil, je predsa krásna (smiech).

Takže už pominula aj vaša slabosť pre veľké terénne autá a cestovanie?

Autá už sú pre mňa len dopravným prostriedkom. Opäť som sa úplne sústredil na hudbu a napĺňa ma to. Zvlášť po takom vydarenom koncerte, ako bol tento košický.