Velikán Milan Lasica oslavuje 80 rokov!

„Človek už vymyslel aj umelý chrup aj umelú hmotu aj umelú ženu aj umelé maslo, ba aj umelý klavír – ale umelý smiech nikto nevymyslí.“ Aj týmito slovami sa v programe k inscenácii Jubileum v bratislavskom Štúdiu S v roku 1990 prihovorili k divákom Milan Lasica a Július Satinský, dvojica, ktorá desaťročia originálnym humorom rozosmievala divákov v Čechách aj na Slovensku.

Herec, dramatik, režisér, textár, spevák, konferencier a milovník golfu Milan Lasica sa v pondelok 3. februára dožíva 80 rokov.

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Časť detstva strávil v Pliešovciach. Po maturite na bratislavskom gymnáziu začal v roku 1957 študovať dramaturgiu a divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Štúdium ukončil v roku 1962.

So Satinským sa stretávali začiatkom 50. rokov minulého storočia ako deti v Pionierskom paláci. Zahrali si spolu aj v jednom z detských predstavení. Predstavili sa ako dvaja z dvanástich mesiačikov, ktorí sa rozprávajú s Dedom Mrázom z Kamčatky.

Ich autorská spolupráca sa však začala počas štúdia na VŠMU. V rokoch 1959-1960 ako vysokoškolskí poslucháči predvádzali svoje komické autorské dialógy počas tzv. Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue. Svojím prístupom k humoru nadviazali na dvojicu českých komikov Jana Wericha a Jířího Voskovca. Pred divákov prišli s novým, originálnym prejavom a textom, v ktorom banálne životné situácie posúvali do absurdnej polohy.

Kritika ho nezastavila

Svoju na vtedajšie pomery netradičnú predstavu herectva, humoru a prístupu k divadelnému textu predviedli v roku 1962 aj na pôde Štúdia VŠMU v absolventskom predstavení hry bratov Čapkovcov Lásky hry osudnej. Národný umelec Janko Borodáč označil ich prejav za neprofesionálny. Aj napriek kritike pokračovali v rozvíjaní svojej osobitej predstavy autorského divadla malých foriem.

V rokoch 1964-1967 pracoval Milan Lasica ako dramaturg Československej televízie v Bratislave. Od roku 1967 do roku 1970 pôsobil v bratislavskom Divadle na Korze, kde sa profiloval v komediálno-kabaretnej dvojici s Júliusom Satinským.

K ich najlepším predstaveniam sa radí hra Nečakanie na Godota (1968), v ktorej reagovali aj na sovietsku inváziu do ČSSR v roku 1968. Okrem tejto hry mali v malom pivničnom divadle pre 90 divákov ešte dve premiéry svojich autorských hier Soirée a Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom.

V tom čase sa dvojica L+S objavovala aj na televíznych obrazovkách v programoch Večery pre dvoch (1964), v Silvestri na Dunaji (1966) či v programe Bumerang (1968). Po nástupe normalizácie v roku 1970 Divadlo na Korze zatvorili a Lasicovi so Satinským zakázali na Slovensku umeleckú činnosť. Odišli do Čiech a v rokoch 1970-1971 pôsobili v divadle Večerní Brno. Po návrate účinkovali na bratislavskej Novej scéne. Na obrazovke sa opäť objavili až v známom silvestrovskom programe z roku 1977, ktorý uvádzal Vladimír Menšík.

Poetické a kabaretné divadlo Štúdio S vzniklo v roku 1982 v priestoroch slávnej Tatra revue. Tu opäť začali L+S pôsobiť ako dvojica. Vytvorili viacero dnes už legendárnych predstavení kabaretných hier, ako napríklad Deň radosti, Náš priateľ René či Jubileum. Pri predstaveniach im úspešne asistoval aj hudobník a herec Jaroslav Filip. Ten s nimi koncom 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia spolupracoval aj na úspešnom kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami.

Nebol iba komikom

Milan Lasica sa predstavil aj ako herec v dramatických dielach. Pod taktovkou režiséra Vladimíra Strniska sa predstavil ako Don Juan, Orgon alebo Čičikov. V Štúdiu S sa po boku Mariána Labudu úspešne predviedol v hre Slawomira Mrožka Emigranti. Na doskách divadla Štúdia S nezabudnuteľne stvárnil aj Cyrana. Spolu so Satinským excelovali v hre Milana Kunderu Jakub a jeho pán.

V apríli 1999 sa Štúdio S zmenilo na Štúdio L+S a majiteľom divadla sa stal Milan Lasica. Hosťujú v ňom popredné slovenské i české herecké osobnosti a viac ako dvadsať rokov sa v ňom koná aj divácky úspešný Festival českého divadla.

Pred filmovou kamerou debutoval Milan Lasica vo filme Vždy možno začať v roku 1961. Postupne vytvoril mnoho postáv v úspešných filmoch, ako napríklad Sladké hry minulého leta (1969), Parížsky život (1978), Nekonečná nevystupovať (1978), Buldoci a třešně (1981), Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), Traja veteráni (1983), Jožko Púčik a jeho kariéra (1983), Utekajme, už ide! (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Vážení přátelé, ano (1989), Saturnin (1994), Pasti, pasti, pastičky (1998), Hanele (1999), Obsluhoval jsem anglického krále (2006) či Rukojemník (2014).

Naspieval aj albumy starých evergreenov

Svoj talent predviedol aj ako textár. Spolu s Jarom Filipom je podpísaný pod legendárne albumy Bolo nás jedenásť (1981), S vetrom o preteky (1982), My (1987). Textársky spolupracoval aj s Mirom Žbirkom, Richardom Müllerom a Petrom Lipom (napríklad albumy Lipa spieva Lasicu 2005, Návšteva po rokoch 2013).

Predstavil sa aj ako spevák, naspieval napríklad tri albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders (Ja som optimista 2001, Celý svet sa mračí 2002, Keď zastal čas 2011).

Samostatne knižne vydal tri zbierky textov Bolo nás jedenásť (1985), Piesne o ničom (1989) a Piesne a iné texty (2003). Spolu so Satinským publikovali napríklad knihy Nečakanie na Godota (súbor scénok a poviedok 1968) alebo Tri hry (1988).

Spolu s Tomášom Janovicom napísal knihu Zoči-voči. S Jánom Štrasserom sa podieľal na knihe Lenže ja som iba komik (2005). Pod názvom Bodka (2007) a Bodka II. (2009) Lasicovi knižne vyšli fejtóny.

Od roku 2005 pôsobí Milan Lasica ako prezident Medzinárodného filmového festivalu (MFF) Art Film Fest Trenčianske Teplice (v súčasnosti Art Film Fest Košice). V roku 2014 mu na ňom udelili aj Cenu Karla Čapka.

Za svoju všestrannú umeleckú činnosť získal viacero ocenení: Krištáľové krídlo za celoživotné dielo (1997, spoločne s J. Satinským), Medailu za zásluhu I. stupňa od prezidenta Českej republiky Václava Havla (2003), Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry (2005), Cenu Dominika Tatarku za knihu Bodka (2008), európsku cenu Trebbia za tvorivú činnosť (2014).

Milan Lasica je ženatý s herečkou, diplomatkou a političkou Magdou Vášáryovou. Spolu majú dve dcéry Žofiu a Hanu.