Vicky Hernández: Láska je najdôležitejší cit ľudstva

Vicky Hernández, temperamentná herečka z Kolumbie, si za svoje herecké výkony získala nejedno ocenenie. Svoju ľudskú tvár zobrazila aj vo filme Medzi morom a zemou, ktorý bol predstavený na tohtoročnom Art Film Feste.

Povahu milujúcej matky však nezobrazuje nadarmo. Objatiami a láskavými slovami herečka nešetrila ani pri rozhovore.

Na filmovom festivale v Sundance ste získali spolu s Manolom Cruzom cenu za herecký výkon, kde ste si vo filme Medzi morom a zemou zahrali matku chorého syna. Čím sa vám podarilo získať si priazeň divákov a poroty?

Pravdivosť. Najdôležitejšie je zobraziť pravdu. Bolo veľmi dôležité pochopiť vzťah mojej postavy a rovnako tej, ktorú hral Manolo. Veľmi podstatný pre mňa bol fakt, že som mohla zasahovať do scenára. A moje repliky boli naozaj mojimi replikami, ktoré som si vymyslela. Práve toto pomohlo, že môj výkon bol pravdivý. Ako herečka som mala pevné body, na ktoré som sa mohla postaviť.

Aké sú kvality filmu Medzi morom a zemou, ktorý na festivale získal aj cenu divákov?

Ak si to zoberieme z pohľadu kinematografie a pravidiel filmárstva, je to veľmi nedokonalý film. Hoci tvorba je nedokonalá, no jeho námet je veľmi citlivý a zároveň jednoduchý. Nesnaží sa o niečo viac, ako v skutočnosti je. Tento jednoduchý príbeh sa rozvíja okolo jedného bodu, a to od začiatku až po jeho koniec.

Ocenenie za výborný herecký výkon si vyžaduje aj silné úsilie a vžitie sa do filmovej situácie. Viete sa vo svojom súkromí úplne odpútať od hereckých rolí a žiť svoju vlastnú rolu? Alebo vkladáte do filmu zároveň aj vašu skutočnú povahu?

Nie, som herečka! Nie je to prvá cena, ktorú som za herecký výkon dostala. Už v 90. rokoch som dostala cenu za najlepší herecký výkon vo filme Vyznanie Laury. Neskôr aj v Bogote či v Rio de Janeiro. A nedávno aj na Kube. Za krátkometrážny film som v 80. rokoch získala cenu v nemeckom Lipsku.

Ako by ste zhodnotili svojho hereckého partnera Manola Cruza, ktorý je zároveň tvorcom filmu?

Ako autor scenára si ide Manolo svojou cestou. Robí to svojím spôsobom, ale nemá nič proti tomu, ak mu niekto radí. Aj moje rady zobral bez akýchkoľvek výčitiek a konfliktov. Je skvelý herecký partner. Niečo som dávala ja jemu, niečo on mne. Fungovali sme ako taký pingpong. Vzájomne sme sa obohacovali. Spolupráca preto bola veľmi príjemná.

Ako sa vám spolu pracovalo?

Pôvodným zámerom Manola bolo natočiť krátkometrážny film. Ja som si jeho námet pozrela a povedala som mu, že téma je natoľko zaujímavá, že z nej treba urobiť dlhometrážny film. Čiže na ňom vyše roka pracoval. V scenári urobil niekoľko zmien. Do nich som tiež zasahovala a radila mu, čo zmeniť, prípadne doplniť. Výsledkom bol jeden dokonale spracovaný námet. Film režíroval Carlos del Castillo. Pre neho to bol debut. Predtým robil nejaké videoklipy, ale tento celovečerný film bol preňho premiérou. Manolo bol šéfom predprodukcie a postprodukcie a Castillo bol režisérom. A tak sa to vlastne celé zrodilo.

Manolo ma vyhľadal. Predtým som ho nepoznala. Vedel o mne, že hrám v divadle, vystupujem v televízii, vo filmoch, na rôznych scénach už viac ako 15 rokov. Poznal ma ako herečku už odmalička a bral ma ako svoju mamu. Vtipne môžem dodať, že aj teraz som jeho mamou. Aj teraz mu stále hovorím: poslúchaj alebo choď do svojej izby. Chcel ma teda do filmu preto, že som ho inšpirovala.

Aké je poslanie tohto filmu, v ktorom sa prelína krása prírody, charakterov s prvkami sarkastického humoru?

Myslím, že moment, pri ktorom sa tento film dotýka času vesmíru. Je to len krátky moment, len sekunda lásky. Pretože láska je zložitá, smutná, zároveň skvelá, je nevinná, bojazlivá, vie byť aj chorá, hrozná, zároveň ťažká, odvážna. A je to ten najdôležitejší cit ľudstva.

Vaša rodná krajina v týchto dňoch zažíva obrovské zmeny. Kolumbijská vláda a povstalci z Revolučných ozbrojených síl Kolumbie sa po tri a pol roku dohodli na uzavretí mierovej dohody. Táto skvelá správa Vás zastihla práve počas vášho pobytu na Art Film Feste…

Som šťastná a prekvapená. Stále tomu nemôžem uveriť. Narodila som sa a vyrastala počas vojny. Od detstva počúvam o masakrách. V mojej krajine som nezažila jediný deň v mieri.

Ľudia v Kolumbii chceli mať mier. Potrebujeme mier! Pre normálny život, pre sny…

Uvidíme, či môžeme skutočne hovoriť o konci vojny. V Kolumbii je množstvo ľudí, pre ktorých je vojna spôsobom života. Obyčajní ľudia v Kolumbii umierajú. Denne. Tí druhí robia biznis. Majú moc, názor, ktorý je počuť, peniaze, zbrane a armádu, ktorá je v rukách civilistov – paramilitaristov.

Vojna pokrýva celú krajinu. Rodiny sú rozbité. Žiť vo vojne považujú mnohí za normálne, keďže nič iné nezažili. Násilie, zabíjanie, agresia, vraždy, korupcia na všetkých úrovniach, absencia ľudskej dôstojnosti. To všetko je pre Kolumbijčanov normálne. V mestách vojnu toľko necítiť, ale to neznamená, že nepokračuje.

(AFF)
Foto: archív AFF