Anketa: Čo si najviac ceníte z výdobytkov, ktoré priniesol November ´89, a čo považujete za nenaplnený sľub revolúcie?
Margaréta Marcinčinová – doktorandka
Dobu pred Novembrom ´89, vlastne ani Československo, som nezažila, poznám to len z rozprávania svojej rodiny. Za najväčší výdobytok považujem práve to, že už takéto príbehy zažívať nemusím. Veľmi si vážim, že ako doktorand môžem cestovať aj po bývalej Západnej Európe prakticky len s občiankou. Počas Nežnej revolúcie sme si vraj sľúbili lásku a pravdu, no mám pocit, že ich tu veľa nie je.
Štefan Janečko – dôchodca
November ´89 nám otvoril kopec možností vo vzdelávaní, podnikaní či cestovaní. Spoznali sme na vlastnej koži, ako sa majú ľudia v iných štátoch, kam sme sa za socializmu nemohli (poväčšine) dostať. Ja som tri roky pracoval v Nemecku, tak som si to oťukal dokonale. Za nenaplnený sľub považujem slobodu pre každého. Sloboda je len pre vyvolených ľudí. Obyčajný človek musí poplatiť šeky a veľmi nemá možnosť premýšľať nad pôžitkárením. Vyjadrenie názoru nemá žiadnu váhu, povieš čosi zamestnávateľovi – vyrazí ťa, povieš niečo na úrade – vystojíš si v rade hodiny, vyjadríš sa nejako na verejnosti – máš na krku políciu. Tak sa obyčajný človek radšej stará o seba a je vybavené. Hlavne ma mrzí, že sa ľudia odcudzili a vládne tu mamon a materializmus.
Miriam Pĺžová – reprezentant telekomunikačnej spoločnosti
Nežná revolúcia je udalosť, ktorá určite stojí za neustále pripomínanie tak ako Február 1948 či august 1968. Moja generácia môže byť len šťastná, že tieto roky nezažila. Osobne si ani neviem predstaviť tú neslobodu a štátny diktát, ktorý zasahoval do verejného, ale najmä súkromného života ľudí. Ako pre mňa zaujímavé a dôležité výdobytky Nežnej revolúcie považujem, samozrejme, súkromné vlastníctvo v nadväznosti na možnosť čerpania úverov, hypoték, keď to ľudia naozaj potrebujú a s tým spojený konkurenčný súboj bánk a znižovanie úrokov. Umenie ako samostatná kategória, ktorá je možno niekedy spoločnosťou málo docenená, ale treba si vážiť formu prejavu mladých umelcov, reflektujúcich problémy v spoločnosti, ktorí tvoria bez strachu zo zadržania a stíhania. Za nenaplnený sľub revolúcie považujem najmä nízku informovanosť v rámci ochrany životného prostredia. V memorande a plánoch Verejnosti proti násiliu sa totiž objavuje aj táto nadčasová téma. Pretože od novembra 1989 do novembra 2019 sme mohli byť už úplne niekde inde napríklad s recyklovaním a kompostovaním odpadov.
Jan Galik – aktivista Za slušné Slovensko
Pád totalitného režimu priniesol pre moju generáciu množstvo výhod slobodnej spoločnosti. Môžeme slobodne cestovať, spoznávať sa s rôznymi kultúrami, študovať na kvalitných školách v iných krajinách. Ale azda najdôležitejšia vec, ktorú možno považujeme za samozrejmosť, pričom predtým až taká samozrejmá nebola, je, že môžeme mať vlastný názor a vlastnú cestu za šťastím bez toho, aby sme sa museli báť, že niekto bude prenasledovať nás, našich blízkych, rodinu. To považujem za najkľúčovejší výdobytok, čo nám „Nežná“ dala. Čo sa týka nenaplnených sľubov, tak množstvo ľudí je nešťastných z ekonomickej situácie, ktorá im nedovolí užívať si výhody slobodného sveta naplno. Nie je to však vina organizátorov Nežnej revolúcie, ale vina celej spoločnosti. To je to najväčšie ponaučenie pre všetkých, že sloboda nie je niečo dané, vybojované, čo bude platné donekonečna, ale niečo, čo si musíme strážiť a bojovať o to každý deň.
Gabriel Lukáč – vysokoškolský pedagóg
S odstupom tridsiatich rokov môžeme na viaceré novembrové udalosti pozerať kriticky, čo je prirodzené a správne. Nikto však nemôže spochybniť skutočnosť, že vďaka Nežnej revolúcii môžeme žiť slobodnejšie. S tým sa spája aj väčšia miera zodpovednosti, ktorú si bohužiaľ niektorí sympatizanti totalitných režimov nechcú pripustiť. V environmentálnej oblasti sa toho u nás v posledných rokoch aj veľa zhoršilo. Existujú však technológie a kontrolné mechanizmy, ktoré sú u nás zavedené napríklad vďaka tomu, že Slovensko je členským štátom Európskej únie. Čisté a zdravé životné prostredie je to najdôležitejšie, čo v krajine máme. Vďaka Novembru ´89 môže každý z nás rozhodnúť o tom, či túto krajinu budú riadiť ľudia, ktorí ho budú chrániť, alebo tí, ktorí ho devastujú a zneužívajú. Aj tu si treba uvedomiť mieru osobnej zodpovednosti. Jednou z požiadaviek Novembra ´89 bola aj definitívna odluka cirkví od štátu, ktorá však doteraz nebola zrealizovaná. Myslím si, že takáto zmena by pôsobila očistne vo vzťahu cirkví k zvyšku spoločnosti a pomohla by vyriešiť aj viaceré vnútorné problémy týchto organizácií.
Peter Balog – dôchodca
Cestovanie, aj keď pre mňa to nebolo až také zaujímavé, pretože cestovať som mohol aj predtým, napriek obmedzeniam. Pre mňa bola nenaplnená samotná avizovaná zmena. Životná úroveň sa dvihla, to sa nedá poprieť, ale bola by podstatne vyššia, keby politici pracovali čestne a v záujme ľudí a nevstupovali do politiky kvôli vlastnému obohacovaniu. A mrzí ma, že v tomto štáte vládnu oligarcovia.
Tomáš Straka – básnik
Cením si najmä umeleckú slobodu bez prehrávok a komisií. Možnosť byť skutočne prepojený s celou Európou a svetom, a to nielen v umení, ale i v oblasti ľudských práv či aktivizmu. Bez spojenia s Európou by totiž nemohlo byť umenie aspoň trochu slobodné, rovnako by nebol nikdy vyšetrený prípad vraždy J. Kuciaka a M. Kušnírovej. Nenaplnených sľubov je mnoho. O generácii narodenej po roku ´89, o mojej generácii, sa hovorí ako o prvej slobodnej generácii. Ja si to však nemyslím. Vyrastal som v rezešovských Košiciach plných vybuchnutých a rozstrieľaných áut, plných strachu a chudoby. V samostatnom Slovensku plnom neo – rasizmu a zasnívaných spomienok na klérofašizmus. Takže o slobode, prosperite a Švajčiarsku do troch rokov sa ani nedá hovoriť. Čo mňa osobne mrzí najviac, je však rozpad federácie. Masarykovsko-štefánikovské Československo bolo štátom pre všetkých: Rusínov, Maďarov, Rómov, Nemcov, Slovákov, Čechov. Nebol to národný štát, ktorý by bol ochotný prijať fašistické zvyky. Chýba mi vo vlajke český lev rovnako, ako mi v nej chýba rusínsky medveď (veľký znak Československa, ktorý stále ostal na významných budovách v Prahe), sen o stredoeurópskom demokratickom štáte pre všetkých.
