Policajné hlúposti
O veci verejné sa tu intezívne interesuje pár jednotlivcov.
Ostatným občanom pravidelne niekto vyčíta – často oprávnene – že sa nezaujmajú o dianie okolo seba, že nekomunikujú problémy so svojimi poslancami, že nechodia na zasadnutia zastupiteľstiev, komisií či ani len domových schôdzí vo svojom bloku.
Raz za hromadu uhorských rokov sa však aj tunajší občan – upachtený, vyčerpaný, apatický – nasrdí a vyrazí ratovať svoje práva. Aj keď päť minút po dvanástej, ale vyrazí.
Keď v pondelok konečne v hojnom počte dorazil na magistrát, aby protestoval proti novému systému parkovania, čakali ho bariéry policajných hlúpostí.
Prvá hlúposť
Postup mestských policajtov v skratke: púšťali ľudí do sály, zatarasili im cestu, ľudia prerazili uniformy, znova im zatarasili cestu, púšťali ich po skupinkách… Dobrý postup do dobrého vtipu o policajtoch. Vpúšťať asi tisícku nervóznych občanov na verejné zasadnutie, na ktoré majú mať voľný prístup, cez úzke dvere, kde sa sotva vpracú dve vychrtlé modelky… ešte mohli narýchlo namontovať turnikety.
Druhá hlúposť
Komunikácia. Keď už niekoho niekam nevpúšťam a on má právo tam vojsť, mal by som mu aspoň zrozumiteľne vysvetliť, čo to práve nacvičujem. Potiť čosi o plnej sále, keď odtiaľ stále niekto prichádza a vykrikuje, že sála je skôr prázdna než plná, je také – policajné.
Tretia hlúposť
Šéf mestských policajtov avizoval trestné oznámenie, lebo niekto z davu zranil dvoch jeho kolegov v tlačenici pri dverách. Najprv vyhecujem pokojný dav tým, že mu zatarasím cestu. A keď sa pohne, lebo mu nikto rozumne nevysvetlil dôvod zátarasy, idem podať trestné oznámenie. No môže si občan nevážiť a neuctiť takých statočných mužov zákona?
Policajti dostali do ksichtu pár krémešov. Áno, nebolo to úplne noblesné servírovanie v Košiciach ináč obľúbenej pochutiny. No vzhľadom na okolosti si viem predstaviť aj iné komodity v rukách pohostiného občana, ktorý konečne niekam vyrazil.
Foto: Veronika Janušková