Vladimír Špinner: Zabudnuté biele Vianoce
Padalo celú noc. Ráno, ledva sme otvorili zalepené detské očká, utekali sme k oknám a hľadeli na tú nádheru vonku. Perinbaba bývala už pred Vianocami štedrá.
Snehom zasypané chodníky a cesty trápili akurát domovníkov a cestárov. Nám bolo hej. Z pivníc sa rýchlo vyberali sánky a „kopaničky“. Tie pod Šibenou horou mal každý správny chlapec. Kúpiť sa nedali. Robil si ich každý sám. Sedadlo akurát pod zadok z dreva, niečím vyčalúniť, vpredu rúčka z urezanej metly a naspodok korčule – takzvané krasokorčuliarky, ktorým bolo treba obrúsiť zuby pekne do oblúka. Jazda z kopca na terajšom kúpalisku Triton bola tak trochu o život. Ale aj skúškou chlapčenskej odvahy.
Vianoce, veru, vyzerali inak ako dnes. Poviem vám, že vďaka týmto radovánkam sme domov išli, až keď nám z nosov metrové cencúle viseli. Mamky a babičky nás ani veľmi nezhľadúvali, lebo varili a piekli, aby Štedrý večer bol naozaj štedrý. Vedeli, kde sme.
V posledných rokoch tie obrovské snehy okolo Vianoc akosi nevídať. Práve naopak, býva teplo ako teraz. Niekedy rozmýšľam, čo asi robia deti o tomto čase, ale vzápätí mi dôjde, že v konkurencii desiatok televíznych programov, internetu a počítačových hier by nejaké „kopaničky“ v súčasnosti nemali šancu. Ale, ktovie…
Rád by som bol, keby sa aspoň tie snehy sčasti vrátili, lebo k Vianociam mi chýbajú. Preto vyslovím želanie: Milý El Niňo, vyhni sa, prosím, Slovensku a vráť nás do čias bielej krásy. Sľubujem ti za seba menej CO2.
Foto: Shutterstock