Michaela Haneková stratila zrak, ale nie zmysel svojho života

Nevidí, ale počuje každý pohyb. Nevie, ako vyzeráte, ale vie, aký ste. Na svet „pozerá“ prostredníctvom hmatu, sluchu a vône. Michaela Haneková je nevidiaca, no jej svet je rôznofarebný. Učí na gymnáziu a zbožňuje cestovanie. Jej najväčšou vášňou je však divadlo. Aj preto začala písať recenzie divadelných hier a vedie divadelný krúžok.

Michaela je 33-ročná Košičanka, ktorá nevidí už osemnásť rokov. Tma je jej dennodennou spoločníčkou. S ňou chodí nakupovať, oblieka sa, zalieva si kávu, češe si vlasy. Nevidí, ako vychádza slnko na obzor či hviezdy na nočnej oblohe. No niekedy máte pocit, že vidí viac ako vy. Miška nie je obyčajná žena, ktorá prišla o zrak a uzamkla sa do seba. Svoj život berie ako veľkú výzvu. 

Svetlo a zvuk

Michaela sa narodila s normálne vyvinutými zmyslami. Istý čas však strávila v inkubátore. „Vtedy ešte nebolo známe, že vháňaný kyslík a horské slnko mi môže poškodiť zrak. Doslova mi to spálilo oči. Moji rodičia zo začiatku nevedeli, že nevidím. Zistili to, až keď som mala približne tri mesiace. Neotáčala som sa za svetlom ako zdravé bábätká, ale za zvukom,“ hovorí. 

Podstúpila niekoľko operácií očí. Zrak sa jej vrátil ako dvojročnej. Nosila síce desiatky dioptrie, ale videla natoľko, že vedela zo zeme zodvihnúť aj špendlík. Keď už bola školopovinná, nastúpila na normálnu základnú školu. Zrak sa jej však v druhom ročníku začal rapídne zhoršovať. Stúpol jej vnútroočný tlak a dostala zelený zákal, ktorého najhoršia prognóza je slepota. „Naďalej som ostala na škole. Rodičia a ani ja sama som nechcela navštevovať centrum pre zrakovo postihnutých. V Košiciach vtedy otvorili integrovanú triedu, kde sme boli štyria slabozrakí a štyria nevidiaci,“ dodáva Miška.

Ešte keď jej oči slúžili, naučila sa Braillovo písmo, pretože bola len otázka času, kedy stratí zrak natrvalo. „Zvládla som to do šiestich mesiacov. Nie raz ma pani učiteľka upozorňovala, aby som pri učení nepodvádzala. Nakukovala som totiž ponad okuliare. Pamätám si, ako mi hovorila: Miška rukou a nie očami,“ vysvetľuje s úsmevom. 

Chcela študovať herectvo

Michaela do dnešného dňa podstúpila osemnásť operácií očí. No ani tie jej nepomohli. Úplne oslepla v pätnástich, tesne pred nástupom na gymnázium. „Nebudem hovoriť, že som to všetko s prehľadom zvládla. Bolo to veľmi ťažké. Najviac ma trápilo, že nemôžem zažívať prvé lásky a chodiť na diskotéky tak, ako ostatné dievčatá. Ale aby bol človek raz šťastný, musí sa s tým jednoducho vysporiadať.“ 

Michaela sa rozhodla nastúpiť na cirkevné Gymnázium T. Akvinského a nedala sa ničím odradiť. „Povedali mi, že ak budem učivo zvládať, nebudú mať problém s tým, aby som školu navštevovala. Ak nebudem stíhať za ostatnými, musím odísť. Vtedy ešte neboli počítače na takej úrovni ako dnes. Všetko, čo učiteľka diktovala, som si na hodinách prepisovala do Braillovho písma.“ 

Po skončení gymnázia nastúpila na Katolícku univerzitu v Ružomberku. „Túžila som študovať herectvo, ale rodičia mi povedali, že by som mala skončiť najprv niečo ‚normálne‘. Rozhodla som sa pre učiteľstvo. Dnes vyučujem dejepis a náuku o spoločnosti na Premonštrátskom gymnáziu v Košiciach.“

Jej vášňou je divadlo

Študenti Michaelu vnímajú ako plnohodnotnú učiteľku. Nikdy nepocítila, že by pred ňou nemali rešpekt alebo by zneužívali práve to, že je nevidiaca. „Pamätám si, ako som nastúpila do práce. Ako prvé som svojim študentom povedala: Ja nevidím, a preto sa zbytočne na hodinách budete hlásiť. Ak niečo chcete, povedzte to nahlas,“ spomína s úsmevom. Na vyučovacích hodinách využíva pomoc pracovného asistenta. „Ten dáva napríklad pozor na to, aby deti neodpisovali, prípadne mi pomáha zadávať známky do elektronického systému školy. Môžem však povedať, že viem, kedy sa snažia študenti používať ťaháky. Prechádzam sa po triede a cítim, že sa niekto otáča, prípadne sa príliš na stoličke vrtí.“

Jej najväčšou vášňou je divadlo. Pred piatimi rokmi bola na Letných Shakespearovských slávnostiach v Bratislave. „Tam nastal u mňa veľký zlom a ja som sa do našich slovenských hercov jednoducho zamilovala. Očarili ma. V septembri som už sedela v Slovenskom národnom divadle na predstavení Skrotenie zlej ženy.“ 

Odvtedy pravidelne chodí na všetky premiéry, a tak si raz povedala – prečo nepísať divadelné recenzie. „Som v občianskom združení e-ženy, ktorého zámerom je ponúknuť ženám inšpiráciu, podporu či motiváciu. Podporiť ich sny. Na ich webovej stránke mám vlastný blog, kde zverejňujem svoje recenzie. Píšem ich na základe svojich emócií.“ V hľadisku sedí vždy v treťom rade v strede. S úsmevom vraví, že má odtiaľ najlepší výhľad. Za tie roky, čo Michaela prestala vidieť, sa jej vycibrili ostatné zmysly. „Predstavenie vnímam najmä emočne. Snažím sa do deja i do postáv vcítiť. Do recenzií dávam to, čo prežívam a čo ma upútalo. Chcem ukázať ľuďom, že aj takto sa dá vnímať divadlo.“

Viedla divadelný krúžok 

Michaelina vášeň k divadlu je taká veľká, že na gymnáziu, kde učí, sa minulý rok rozhodla viesť divadelný krúžok. „Mala som scenár hry, ktorý som si poriadne naštudovala a vytipovala si, ktorý študent sa na akú rolu hodí. Samozrejme, nie podľa výzoru, ale na základe charakteru žiakov. Ešte predtým som ich všetkých zobrala do národného divadla, aby videli a počuli, čo to vlastne divadlo je. Korigujem ich najmä podľa hlasu, ale počujem, napríklad, keď niekto chodí zhrbený. Po pohybovej stránke mi však pomáhala jedna študentka, ktorá hrá v ochotníckom divadle.“ 

Chce zdravého priateľa

Aj keď je nevidiaca, záleží jej na tom, ako vyzerá. „To, že ja nevidím, neznamená, že ostatní nevidia mňa.” 

Jej najobľúbenejšou farbou je modrá. Má výhodu, že sa narodila ako zdravé dieťa,  a preto si vie všetko vizualizovať. „Na nákupy chodím buď s mamou, alebo s mojou sesternicou, s ktorou sme spriaznené duše. Ak si niečo kupujem, vždy sa spýtam. Aká je tá farba. Nestačí mi povedať, že červená, a tak pokračujem. Je červená ako krv alebo ako jahody či víno? Je to pre mňa dôležité, aby som si farbu vedela predstaviť.“ Michaela sa dokonca nebráni ani akémukoľvek vzťahu. „Myslím si, že sa ma muži boja, ale, samozrejme, že by som chcela rodinu. Nechcem však priateľa, ktorý bude nevidiaci. Chcem, aby bol zdravý. Byť odkázaný vždy na tretiu osobu nie je príjemné. Je pre mňa však dôležité, aby vedel variť a mal zmysel pre humor.“