Vlastné skúsenosti z rehole a utečeneckého tábora pretavila do románu

Pôsobila v utečeneckom tábore. Zažila zakázanú lásku. Neskôr sa stala mníškou. Nie je to príbeh o reálnej žene, ale o postave, ktorú stvorila Košičanka Lenka Chlebanová (30). V knihe Neviditeľná píše o vyrovnávaní sa s minulosťou a ceste k svojmu srdcu. Do svojho románu zasadila témy, ktorých bola sama súčasťou. Pred piatimi rokmi pracovala ako dobrovoľníčka v najväčšom utečeneckom tábore v Európe – Idomeni. Skúsenosti má aj z kláštora. V roku 2017 pobudla 40 dní medzi Benediktínkami v talianskom mestečku Offida.

Na prvý pohľad pôsobí síce krehko, ale každou ďalšou minútou v jej spoločnosti zisťujete, že je to silná žena. Sama o sebe však vraví, že nie je prototypom typickej dobrovoľníčky, ktorá chcela už odmala humanitárne pomáhať. Jej cieľom bolo nájsť pravdu a vyvrátiť predsudky.

Európu v roku 2015 zasiahla veľká vlna utečencov zo Sýrie, Iraku, Pakistanu či Afganistanu. Pri gréckej dedine Idomeni sa vytvoril najväčší utečenecký tábor na starom kontinente. Na jednom mieste sa kumulovali tisícky migrantov. Zo svojich rodných krajín ich donútili utiecť vojnové konflikty, strach o život a beznádej.

„V tom čase sa k nám cez médiá šírili rôzne informácie. Mnohí sa k utečencom stavali negatívne, boli plní predsudkov a nechceli im pomôcť. Pre mňa bolo dôležité len to, že to boli ľudia nútení za nepredstaviteľných podmienok narýchlo opustiť svoje domovy.“

Medzi tisíckami utečencov

Košičanka chcela spoznať pravdu. Túžila zistiť, kto a akí sú, a spoznať ich príbehy. „Bolo mi ich, samozrejme, aj ľúto. Mala som vnútorný pocit, že tam musím ísť, že je to jedinečná príležitosť. Potrebovala som túto osobnú skúsenosť.“

Spočiatku nevedela, na koho sa má obrátiť. Nemala totiž žiadne kontakty na organizácie a osobne nepoznala nikoho, kto by sa tejto problematike venoval. „Mala som mylnú predstavu o tom, že dobrovoľník musí byť lekár, zdravotník, prípadne sociálny pracovník. Ja som ani jedno z toho nebola. Narazila som však na reportáž od dievčiny, ktorú robila z utečeneckého tábora Idomeni a spomínala meno Azima Farhadiho z Inštitútu pre migráciu a komunikáciu v Bratislave. “

Lenka naťukala jeho meno do Facebooku a napísala mu správu s tým, že by rada pomohla, aj keď presne netuší ako. „Azim mi odpísal, že o dva dni cestujú priamo do Idomeni, a ak chcem, môžem ísť s nimi.“

Rozhodla sa v priebehu 24 hodín. Povedala si, že taká príležitosť sa jej už nenaskytne a musí to využiť. Do Grécka vycestovali štyria. So sebou niesli oblečenie pre ženy, ktoré organizácia vyzbierala v Bratislave. „Našou úlohou bolo počas troch dní rozdávať šaty utečencom.“

Nevedela, čo očakávať. Budú to vojnoví či ekonomickí utečenci? „Boli tam ľudia najmä zo Sýrie, Iraku, Afganistanu či Pakistanu. Prekvapilo ma, že som tam stretla celé viacgeneračné rodiny. Takisto tehotné ženy a nesmierne veľa malých detí a novorodencov. Všetci žili v tých najskromnejších podmienkach, v obyčajných stanoch s pár vecami. Vyvrátila som si predsudok o tom, že tam nájdem mladých silných a nebodaj vyzbrojených mužov. Bol to pre mňa najsilnejší moment.“

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

V očiach mali strach aj nádej

Dodáva, že sa v tábore nestretla so žiadnym opovrhnutím, zazeraním a ani verbálnym či iným útokom. „Mala som vtedy 25 rokov. V podstate som bola bezbranná žena s reflexnou vestou a s taškou plnou oblečenia. Nestala sa mi žiadna nepríjemnosť. Ani jedna. Práve naopak. Prijali ma a ja som im mohla aspoň touto cestou trochu pomôcť.“

V tábore bola zhromaždená zmes ľudí z rôznych sociálnych vrstiev. „Vzdelanejší hovorili po anglicky, a tak sme sa vedeli bez problémov dorozumieť. Rozprávala som sa s jedným 50-ročným pánom. Bol farmaceut a v Sýrii vlastnil lekáreň. Musel sa vzdať živobytia, majetku a utiecť. Na jednom mieste sa kumulovali obyčajní ľudia aj intelektuáli. Všetci si však v nešťastí boli rovní.“

V ich očiach videla strach, ale i nádej, že Islamský štát bude porazený a oni sa domov budú môcť vrátiť. „Bol to predsa ich domov. Cítila som z ich slov bolesť aj smútok. V tom čase na nich nebola vidieť únava, tá prišla až po rokoch bezcieľneho čakania. Situácia je dnes znova destabilizovaná a nádej sa vytráca…“

Utečenci sú takisto ľudia

Steny stanov boli ich jedinou ochranou a súkromím. „Keď sme k nim chodili, vstupovali sme do stanov, ktoré boli ich domovom. Cítila som sa prijatá, chceli so mnou zdieľať svoj život.“

Košičanka sa domnieva, že za mnoho predsudkov môžu aj médiá. „Sama som zažila to, že redaktorka si našla to najkontroverznejšie miesto v tábore. Postavila sa, povedala pár viet, a potom na zvyšok dňa odišla aj s kameramanom možno aj na grécky šalát do Atén. Bola som šokovaná, že to naozaj toto je mediálne pokrytie? Úplný výsek z reality…“

Zážitky z tábora boli také silné, že o rok nato sa opäť vybrala do utečeneckého tábora, tentoraz však na maďarsko-srbské hranice. „Robili sme nákup potravín a hygienických potrieb. Priamo na mieste sme zisťovali, čo je potrebné im zabezpečiť.“

Lenka vraví, že by sme si všetci mali uvedomiť, že utečenci sú takisto ľudia. „Nesmieme na to nikdy zabudnúť. Mnohí z nich môžu byť po integrovaní skutočným prínosom pre našu spoločnosť. Nie je pravda, že každý utečenec chce len využiť sociálny systém. Mne otvorila oči najmä táto osobná skúsenosť. Myslím, že by pomohla aj ostatným, a preto som sa ju snažila sprostredkovať aj pomocou knihy, ktorú som napísala.“

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

40 dní v kláštore

Lenka vždy rada čítala a snívala o tom, že jedného dňa možno napíše knihu. Realitou sa to stalo až vtedy, keď sa jej podarilo vyskladať dejovú líniu a hlavnú myšlienku príbehu. „Jednotlivé dieliky mozaiky mi začali zapadať do seba, a tak som začala písať.“

Do knihy Neviditeľná vložila vlastné spomienky, zážitky a pocity. Nielen z prostredia z utečeneckého tábora, ale i z kláštora. Pred rokmi totiž uvažovala aj nad vstupom do rehole. „Prostredie utečencov, ale i prostredie kláštora mi prišlo pre bežného čitateľa nepoznané a možno trochu exotické. Pokojne môžem povedať, že aj dnes to je isté tabu a ja som to chcela ľuďom priblížiť. Do kláštora sa človek len tak nedostane.“

Istý čas mala pocit, že jej cesta by mala byť spojená so životom v kláštore. Najbližšie mala k Benediktínkam. Ich spôsob života jej bol najsympatickejší.

Je to mníšska komunita, ktorá žije podľa Reguly napísanej sv. Benediktom pred 1600 rokmi. Patria medzi klauzúrne rehole, čo znamená, že sa môžu zdržiavať výhradne v kláštore a jeho okolí. „Pochádzajú síce z Talianska, ale ,filiálku‘ majú aj u nás v Horných Orešanoch pri Trnave. Na to, aby som vstúpila do tejto mníšskej komunity, som si musela vyskúšať život v ich domovskom kláštore – v talianskej Offide. Bola to ich podmienka a je to správne. Predsa to je na celý život. Je potrebné poznať komunitu a zistiť, ako to tam funguje.“

V kláštore bola 40 dní. Jej život sa musel zladiť so životom mníšok. „Vstávali sme o pol piatej a spať chodili o pol deviatej večer. Vonku nevychádzali. Samozrejme, na úrady alebo k lekárovi môžu ísť. Ich život sa však nesie najmä v rytme pravidelnej modlitby a práce.“

Regula hovorí, že Benediktínky budú žiť spolu v komunite celý život na jednom mieste, odlúčené od sveta, bez návratu do civilného života. „Motivácie, prečo tam ženy idú, sú rôzne… ale celý proces vstupu trvá aj niekoľko rokov.“

Siestu majú aj mníšky

V Taliansku vlastnia veľké vinice a práve s nimi je spojená aj ich práca. „Je to naozaj náročné. Niektoré mníšky sa venujú aj ručnej práci a tvoria krásne umelecké diela. Počas dňa sa strieda práca s modlitbou, na ktorú sestry zvoláva zvon. Ráno teda vstanú, modlia sa, raňajkujú, nasleduje práca, poludňajšia modlitba, obed atď. V Taliansku dodržujú aj siestu.“ 

Lenka vraví, že v kláštore nežijú len mníšky sklamané láskou a životom, ako si mnohí myslia. Nájdu sa tam aj mladé dievčatá. „Jedna tam bola napríklad v mojom veku. V Offide žili mníšky nielen z Talianska, ale aj Dominikánskej republiky či Južnej Kórey. Medzi sebou sme sa však dorozumievali taliansky. Musela som sa preto tento jazyk naučiť.“

Zaujímalo nás, či aj ona musela mať na sebe mníšky habit. „To nie, ale musela som mať dlhú sukňu. Tričko na ramienka by mi neprešlo,“ smeje sa. Mníšky nežijú len z milodarov, ale privyrábajú si aj svojou prácou. „Keďže vlastnia vinice, vyrábajú víno, prešívajú oblečenie, robia ručné práce a pod. Keď ma občas posielali po chlieb do pekárne a povedala som, že som z kláštora, dali mi vždy niekoľko pecňov zadarmo…“

Prečo do rehoľného rádu nakoniec nevstúpila? „Uvedomila som si, že už len z toho praktického hľadiska by to bolo pre mňa ťažké. Myslím tým napríklad ťažkú prácu vo viniciach. Nič to však nemení na tom, že sa mi ich spôsob života páči a takisto mi prirástla k srdcu aj celá komunita. Atmosféra u nich je veľmi pohostinná a srdečná.“

Lenka je dnes vydatá a v súčasnosti pôsobí ako redaktorka v Konzervatívnom denníku Postoj. Zaujíma sa o spoločenské a rodinné témy a informácie zo sveta umenia a kultúry. Mimochodom, ak by bola mníškou, nemohli by sme si prečítať jej pútavý román.