Vyzúvať sa na návšteve je pre Mexičanov kultúrny šok
Carolina Garcia Espinosa de los Montero má 36 rokov a pochádza z hlavného mesta Mexika. Žila v Miami aj v Dubaji. Udomácnila sa však v Košiciach a je spokojná. Živí sa zaujímavou prácou – šéfuje cukrárom v jednej z najstarších košických kaviarní. Naše mesto je podľa nej krásne a cíti sa tu bezpečne.
Latinskoameričanka sa na Slovensko dostala vďaka osudu, lebo „veci do seba zapadli presne tak, ako mali“.
Mexico city, vyše osemmiliónové hlavné mesto Mexika, opustila Carolina ako mladé dievča. Dlhší čas žila v Miami, dva roky v Dubaji a už tretí rok v Košiciach. Aj keď zbožňuje krajinu, z ktorej pochádza, nechce sa tam vrátiť. Chýba jej síce mexické jedlo, teplé počasie a oceán, ale ako sama hovorí, nedá sa mať všetko. „Milujem Mexiko, ale žiť tam nechcem, pretože je to ťažké. Necítim sa tam bezpečne, navyše, je tam zlá pláca,“ hovorí.
[ad][/ad]Nevedela, kde je Slovensko
Do našich končín ju zaviala láska. So Slovákmi pracovala v Miami. „S Danielom sme sa stretli na párty, zapáčil sa mi. Povedal, že je zo Slovenska. Nevedela som, kde to je, a hanbila som sa ho to spýtať. Marilo sa mi nejaké Československo,“ spomína na stretnutie s Košičanom Danielom Bocevom.
Letná láska sa skončila, keď Daniel odišiel na Slovensko. Ostali v kontakte, písali si, mali iných partnerov. Po deviatich rokoch jej napísal na narodeniny. V tom čase žila v Dubaji. „Navrhla som mu zo slušnosti, aby ma prišiel pozrieť. O deň na to sa ma pýtal, či som to myslela vážne. Zaskočilo ma to, ale povedala som – áno. Potom šlo všetko veľmi rýchlo,“ spomína.
Pri ich opätovnom stretnutí ožili city z Miami. Bolo to v čase, kedy Carolina končila v Dubaji a nemala presný plán, čo ďalej.
„Keď Daniel odišiel z Dubaja, začali sme si navzájom chýbať. Navštívila som ho v Košiciach a porozprávali sme sa o tom. Nechcela som vzťah na diaľku, ale niečo seriózne, usadiť sa. On to cítil tak isto. Keďže mal stabilnú prácu v Košiciach a ja som vlastne prácu v tom čase nemala, ponúkol mi, aby som prišla sem do Košíc a zistila, či sa mi život tu bude páčiť. A tak som tu teraz už tretí rok,“ spomína.
Mexičanka Carolina a Košičan Daniel sa vzali v roku 2015 na Miestnom úrade na Terase.
Vyzúvanie – kultúrny šok
Slovensko navštívila Mexičanka po prvýkrát v roku 2008. Prvým kultúrnym šokom pre ňu bolo, že sa na návšteve musí vyzuť. „Keď som uvidela, koľko má priateľ doma topánok, pomyslela som si, že prečo nemá skrinku na topánky. Keď mi vysvetlil, že sa mám vyzuť a dá mi papuče, nechápala som to. Bolo leto a prišlo mi to nehygienické, v zime tomu rozumiem. U nás sa ráno osprchujete, oblečiete, obujete a ste v topánkach celý deň.“
Na čo si však doteraz nevie zvyknúť, je „povestná slovenská hádzaná“. „Nikdy som nestretla nikoho, kto by pil viac ako vy. Manžel mi v utorok povie, že ide do baru a ja to nedokážem pochopiť, veď je pracovný týždeň…“ Borovička nezachutila nielen Caroline, ale ani jej rodine. „Je to naozaj hrozne silný alkohol, rodina sa aj bála, či neoslepne,“ smeje sa.
Typický mexický alkohol tequilu podávajú v jej krajine špeciálne pod názvom „bandera“ (zeleno-bielo-červená vlajka). Pozostáva z troch štamperlíkov – zelený limetkový džús, tequila a paradajkový džús s tabascom a chili. „Je to veľmi zaujímavé, keď sa prepoja všetky chute. Páčilo sa to aj môjmu manželovi. Celkovo má veľmi rád mexickú kuchyňu. Jeme veľa štipľavých jedál a ku všetkému pridávame aj množstvo omáčok či dipov.“ V Mexiku podľa nej pečú zákusok totožný našej štrúdli – „apostrudl“. Okrem jabĺk býva plnený marhuľou či lesnými plodmi.
Malé čisté Košice
Život na Slovensku bol pre teplomilnú Mexičanku spočiatku naozaj ťažký. Najviac za to mohlo chladné depresívne počasie a absencia blízkych. Na metropole východu sa jej páči, že je to malé mesto, kde netrvá dlho žiadna cesta. V hlavnom meste Mexika je podľa Caroliny život v neustálom pohybe bez možnosti zrelaxovať sa. Páči sa jej, že v Košiciach ľudia vedia spomaliť a vychutnať si kávu.
Na naše mesto má úplne iný pohľad než väčšina obyvateľov. „Veľa ľudí zareaguje nechápavo, keď poviem, že Košice sú bezpečné. V Mexico City ma nikdy neokradli, no necítila som sa tam bezpečne, najmä nie ako žena. Nemôžete v noci chodiť sama ulicami, stále sa treba mať na pozore. Tu sa tak necítim ani keď idem z práce neskoro domov sama. Necítim sa tu ani obťažovaná nijakým zazeraním či pokrikovaním chlapov, čo je v Mexiku tiež bežné. Mesto je podľa mňa čisté, odpad tu nie je kade-tade, vidím, ako sa tu o to starajú. V Mexiku by pri prípadnej snehovej kalamite asi ostalo všetko zaviate.“
Slovensko má vraj rovnako bohatú kultúru ako Mexiko. „Máte veľa hradov a majestátnu prírodu. Rada spoznávam iné kultúry a tá slovenská sa mi páči, najmä redový tanec na svadbe.“ Mexičanku zaujali aj tradičné ľudové vzory. Keď mala upiecť perníkovú chalúpku s čičmianskym vzorom, nevedela, o čo ide, no odkopírovala ho. Potom zistila, že Čičmany sú skutočná dedina a musela tam ísť, pretože tak sa jej zapáčili domčeky s ľudovým vzorom.
Vášeň k pečeniu
Carolina sa nakoniec udomácnila v Košiciach aj vďaka svojej práci, ktorú miluje – je šéfcukrárkou. Okrem Miami pracovala v Dubaji v jedinom 7-hviezdičkovom hoteli na svete.
Jej vášeň k pečeniu vzbĺkla, keď bola dieťa. Carolinina mama aj stará mama boli skvelé kuchárky a ju vždy zlákali sladké vône kuchyne. Vyštudovala 6-ročnú kulinársku školu. Najprv však chcela byť kuchárkou. „Keď som musela čistiť ryby, tak som si uvedomila, že to nie je pre mňa. Zamilovala som si cukrárstvo, kde je všetko krásne voňavé.“ Paradoxom je, že vôbec neobľubuje sladké. „Radšej si dám cesnakovú polievku,“ smeje sa. Všakovaké torty pečie Mexičanka aj vo svojom voľnom čase, teší sa na také, ktoré sú pre ňu výzvou.
Po slovensky sa učila osem mesiacov, ale kvôli pracovnej vyťaženosti musela prestať. Dnes sa učí každý deň v práci, v kolektíve. „Aj doma manželovi hovorím, že na mňa musí hovoriť po slovensky, inak sa jazyk nikdy nenaučím.“
Piňata je uzatvorená vyzdobená nádoba, ktorá visí na lane. Je súčasťou narodeninových osláv, v rámci ktorých sa má so zaviazanými očami rozbiť. Podľa Caroliny však nie je výsadou detských osláv. „Moja mama mala na 60. narodeniny obrovskú piňatu.“ Tradícia podľa Mexičanky pochádza z Vianoc. Vtedy má piňata tvar hviezdy so siedmimi cípmi, ktoré predstavujú sedem smrteľných hriechov. Na Vianoce sa má piňata naplniť sezónnym ovocím a arašidmi, trafiť, a tým obrazne poraziť diabla s hriechmi.
Čítajte aj:
- Má sedem titulov majstra sveta a Európy. Stále sa mu máli
- Najkrajšie latríny na svete vyrába Košičan
- Zažil som Kurdistan. Krajinu bez svetlých zajtrajškov
- Košičan trénuje svetové celebrity v Hollywoode