Farárom už nebude…

Narodil sa 27. októbra 1981 v Prešove.   Počas svojej kariéry pôsobil iba v rodnom meste a v Košiciach.  Nepretržite už ôsmu sezónu je súčasťou kádra MFK Košice, najdlhšie zo súčasného kádra. Dvakrát bol členom víťazného tímu v Slovenskom pohári. Je ženatý, s manželkou Gabrielou majú synov Martina a Juraja.

 Kto bol vaším športovým vzorom?

„Nikdy som nemal športovca, ktorého by som mimoriadne obdivoval. Ani ako dieťa som nemal v izbe žiadne plagáty. Vždy však držím pri televíznej obrazovke prsty všetkým slovenským športovcom, ktorí môžu zviditeľniť našu krajinu.”

Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?

„Ako malý chlapec som chcel byť farár alebo futbalista. Farárom už nebudem, keďže mám rodinu a deti, ale sen o futbalovej kariére som si splnil. Je ešte vo hviezdach, čo budem robiť po skončení hráčskej kapitoly.”

Na čo najviac utrácate?

„Som vyslovene praktický človek, utrácam za to, čo vyslovene potrebujem. Aj auto nemením, pokiaľ ide bez porúch a dokáže ma odviesť z bodu A do bodu B. Najviac míňam na manželku, cha, cha…”

Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali?

„Ešte v Prešove ma volali Viazo, v Košiciach tak bežne Miro.”

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť?

„Najkrajšie bolo v Juhoafrickej republike. Na Slovensku bola vtedy zima, my sme boli v teplúčku, užili sme si aj vodu.  Keďže išlo o turnaj, netrénovali sme až tak veľa. Zle sa mi spomína na návrat z Talianska po prehre s AS Rím v Európskej lige 1:7, mojej manželke sa stratil kufor, dostali sme sa k nemu až o mesiac a pol.”

Pamätáte si na vašu prvú lásku?

„Končil som základnú školu, volala sa Lucia. Kamarátili sme sa spolu dva-tri mesiace, bolo to primerané nášmu veku, v porovnaní s dnešnou dobou také čisté, bez unáhlených krokov.”

 Čo vás vie priviesť do zúrivosti?

„Nie som typ, ktorý sa dokáže rozzúriť, ale naši dvaja synovia majú celkom dobrý talent nazlostiť ma. V živote mi však robia spolu s manželkou najväčšiu radosť.”

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?

„Bavia ma všetky kutilské práce. Chodil som na elektrotechnickú priemyslovku. Môžem o sebe povedať, že som vyslovene technický typ. Baví ma všeličo si postaviť, poskladat, opraviť, vŕtať. Naopak, nemám vzťah k vareniu.”

Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete?

„Nič mimoriadne dôležité mi nenapadne. Nepijem, nefajčím, snáď by som len mohol obmedziť jedenie sladkostí. Niekedy ich zjem neprimerane – ako taký šrotovník.”

Kto je váš najobľúbenejší umelec?

„Keď som bol mladý, počúval som hip-hop. Ale tie časy sú už dávno preč. Čím som starší, tým viac inklinujem k pôvodným slovenským koreňom a najradšej mám ľudovky. Spolu s manželkou si na ne najlepšie zatancujeme.”

Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?

„Dve víťazstvá v Slovenskom pohári s MFK Košice. Vďaka prvému triumfu sme si v Európskej lige zahrali aj proti slávnemu AS Rím. Doma sme s týmto veľkoklubom odohrali skvelý zápas a remizovali sme 3:3. Nerád spomínam na vypadnutie s Prešovom z najvyššej slovenskej súťaže. Vtedy som bol ako mladík prvýkrát v kádri ligového mužstva, no hneď som zažil neúspech. Bol to zvláštny pocit. Mimochodom, vtedy sa na úkor Prešova zachránili Košice.”

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť? „Najkrajšie bolo v Juhoafrickej republike. Na Slovensku bola vtedy zima, my sme boli v teplúčku, užili sme si aj vodu.  Keďže išlo o turnaj, netrénovali sme až tak veľa. Zle sa mi spomína na návrat z Talianska po prehre s AS Rím v Európskej lige 1:7, mojej manželke sa stratil kufor, dostali sme sa k nemu až o mesiac a pol.”

Ako si najlepšie oddýchnete?

„Pri úpravách a vylepšeniach dvora a interiéru nášho rodinného domu v Radaticiach. Ideálne je, keď sa vtedy pri mne hrajú dvaja synovia. Prácu si vždy nájdem, naposledy som chlapcom postavil a ohradil pieskovisko. A urobil som aj prístrešok na terase.”

Foto: archív M.V.