„Je v tom veľa lásky, ale aj mnoho nenávisti,“ tvrdí o svojej popularite ZAZ

Francúzska speváčka ZAZ, vlastným menom Isabelle Geffroy, si na košickom koncerte získala ľudí ohromnou energiou. Davy burcovala krikom, opantávala lámanou slovenčinou a to všetko s neuveriteľnou spontánnosťou a šarmom. Sláve neholduje. Je bezprostredná aj mimo pódia. Prinášame vám rozhovor, ktorý v nedeľu minulého týždňa pred vystúpením v Kasárňach/Kulturparku poskytla pre košice:dnes.

Ako sa cítite pred koncertom?

Som vzrušená. Miesto vždy veľmi ovplyvňuje to, ako sa pred koncertom cítim. Moje pocity závisia od energie, ktorá ma obklopuje. Od ľudí, ktorých stretávam, od organizátorov. Som veľmi ovplyvnená tým, čo sa deje vonku. Keď náhodou nemám dobrú náladu, stačí chvíľka po tom, čo vyleziem na pódium. Tam vždy nájdem skvelú náladu.

Je pravda, že sršíte neuveriteľnou energiou…

Áno, tej mám neúrekom. Potrebujem ju však ventilovať, odovzdávať. Ak nie, tak sa to obracia proti mne a som z toho unavená a necítim sa dobre. Ja proste potrebujem byť v pohybe.

Nestáva sa často, že známi umelci sa vracajú do menších krajín. Vy ich neobchádzate. Často vystupujete aj v malých krajinách východnej Európy. Čo vás na nich priťahuje?

Vraciam sa nielen sem. Chodím, kde ma chcú ľudia vidieť. Sú to práve oni, ktorí ma lákajú. Ideme tam, kde je publikum. Boli sme napríklad aj v Japonsku, v Latinskej Amerike a prešli sme aj veľmi veľa východoeurópskych krajín.

Ako si spomínate na svoj prvý koncert na Slovensku, ktorý ste absolvovali vlani v Bratislave?

Bola tam jedinečná atmosféra. Na prvých koncertoch býva úplne iná energia. Ľudia sú strašne nadšení, že k nim prídeme.

Máte počas toľkých vystúpení vôbec čas užiť si krajinu? Ochutnávate domáce špeciality?

Často áno, rada ochutnávam. Musím sa však priznať, že tentokrát som na to nemala čas. Deň pred koncertom sme ostali zaseknutí na letisku v Nemecku, pretože nám zrušili lietadlo. Strávili sme tam celý deň a trochu nás to znechutilo. Naposledy som však u vás niečo ochutnávala, ale popravde si to veľmi nepamätám. Ubehol nejaký čas a pri toľkých koncertoch, na ktorých vystupujem, si to už nepamätám. Ak by som videla obrázok, možno z miesta, kde som bola, tak by som si to pripomenula. (smiech)

V podstate vyvážate francúzsku hudbu za hranice. A predsa ste sa v jednom rozhovore pred rokom vyjadrili, že nechcete byť ambasádorkou francúzskych piesní v zahraničí…

Áno, to som povedala. Pretože je to prehnané.

Ste však oveľa viac – ste kultúrnou veľvyslankyňou samotného Francúzska. Magazín L‘Express o vás napísal, že u ľudí vo východných krajinách vzbudzujete túžbu učiť sa francúzsky jazyk.

Ale nie som jediná, kto spieva po francúzsky. Trochu mi ten prívlastok prekáža. Považujem to za zvláštne. Ale samozrejme som rada, že ľudia majú chuť sa naučiť francúzštinu.

Aký je rozdiel medzi dievčaťom, čo vystupovalo v kabaretoch a spievalo na parížskych uliciach, a medzi ZAZ, ktorú vidíme vystupovať pred tisíckami ľudí na pódiu?

Veľa som sa naučila a stále sa učím. Medializácia je niečo náramné, masové a zasiahne to človeka obrovskou mierou. Ste neustále na očiach, začnú vás súdiť. Ľudia majú voči vám množstvo predsudkov. Je v tom veľa lásky, ale aj mnoho nenávisti. Je to však stále ten istý život, akurát má teraz všetko oveľa väčšiu intenzitu. Všetko sa deje voväčšej miere. Musela som na sebe pracovať oveľa viac, aby som sa vedela lepšie vyrovnať s vecami, ktoré sa okolo mňa dejú, a nenechala sa vyviesť z miery. Musím sa viac snažiť, aby som zostala taká, aká som vo svojom vnútri.

Vystupujete veľmi sebavedomo. Máte z niečoho strach?

Z čoho mám strach… Nie, ja sa nebojím. Som netrpezlivá, ja proste konám. Nemám strach. Naopak, mala by som sa naučiť byť trochu trpezlivejšia.

Čo by ste odkázali ľuďom, pre ktorých ste inšpiráciou a ktorí možno snívajú o živote na pódiu pred veľkých publikom?

Podľa mňa je dôležité zostať sám sebou a robiť veci zo správnych pohnútok. Mať z toho, čo človek robí, radosť a nesústreďovať sa na výsledok. Na slávu. To je, ako keď sa ma deti pýtajú čo robiť, aby boli slávne. Podľa mňa nie je najdôležitejšie byť známy. To je už len následok niečoho, čo človek robí. Myslím, že je nebezpečné túžiť iba po sláve. Pretože v tom prípade hľadáš iba potrebu, aby ťa ľudia poznali. Keď chceš iba to, tak podľa mňa nepoznáš sám seba. Základ všetkého je byť šťastný v tom, čo robíš a čo vyžaruješ. Až potom ťa chcú ľudia vidieť. Nakoniec vôbec nezáleží na tom, či si slávny, alebo nie. Pretože, keď máš rád to, čo robíš, tak si úspešný. To považujem za úspech v živote.

Máte pri koncertovaní po svete čas aj na prázdniny?

Tak práve teraz sa napríklad chystám zobrať si pätnásť dní voľna. Mám pred sebou mesiac, keď musíme zorganizovať ďalšie koncerty a podobne. Vyhradila som si však dva týždne pre seba. Napriek tomu milujem koncerty. Mám problém sa zastaviť a vypnúť. Neviem prázdninovať. Ja potrebujem nejakú aktivitu. Ale viem, že občas musím trochu vypnúť. Pomaly sa učím odpočívať. Ak však príliš dlho prázdninujem, tak to nerobí dobrotu. (smiech)

Ako teda trávite čas, keď nekoncertujete? Vraciate sa do Paríža? Alebo do Bordeaux, kde ste predtým žili?

Keď už mám prázdniny, tak ich väčšinou trávim s priateľmi. Prenajmeme si niekde chatu a tam sa prechádzame po okolí. Často chodíme na turistiku do hôr, do lesov. Po večeroch grilujeme, proste sme spolu a to úplne stačí.

Od roku 2010 ste vydali tri albumy. Posledný Paris pred rokom. Pracujete už na nových piesňach?

Ešte nie. Bolo to veľmi hektických päť rokov a potrebujem si od toho oddýchnuť. Musím sa trošku upokojiť, ale je pravda, že mi to veľmi nejde.

Petra Pichaničová

Foto: Veronika Janušková