Juraj Faith obdivoval Libu, dnes sú kamoši
- Narodil sa 14. marca 1976 v Košiciach.
- V slovenskej extralige hrával najviac za Košice a Poprad, epizódne za Spišskú Novú Ves, Zvolen, Martin, Žilinu.
- V zahraničí pôsobil v Mulhouse (Francúzsko), Freiburgu (Nemecko), Manchestri (Veľká Británia), Miskolci (Maďarsko).
- Uplynulú sezónu strávil v Nových Zámkoch.
- V letnom období sa už tretí rok venuje spolu s Richardom Šechným organizovaniu letných hokejových kempov pre deti v Košiciach.
Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť?
„Veľmi sa mi páčilo, keď som hrával v Nemecku a Francúzsku. Sú to nádherné krajiny s vysokou životnou úrovňou. Naopak, po prvej dovolenke v Egypte ma prestali lákať krajiny z tejto časti sveta. A nerád spomínam na hokejové pôsobenie vo Veľkej Británii, kde pršalo sedem z ôsmich mesiacov.”
Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?
„Asi by to bolo v oblasti hoteliérstva, vždy ma to lákalo. Keby som nebol hokejista, určite by som študoval na hotelovej akadémii. Kým ešte hrám hokej na solídnej úrovni a nemám zdravotné problémy, tak sa mu chcem venovať.”
Ako si najlepšie oddýchnete?
„S deťmi, ktoré mi dobíjajú baterky. Tobias má deväť rokov a hrá hokej za Košice. Dcéra Sofia má jedenásť a Stela päť rokov, zatiaľ si nevybrali žiaden šport.”
Kto bol vaším športovým vzorom?
„Igor Liba. Aj preto, že môj otec ho trénoval a spolu získali druhý federálny titul Košíc v roku 1988. Otec ma neraz brával do kabíny mužstva, bol to pre mňa zážitok. Neskôr som si ako mladý holub zahral s Libom aj v seniorskom tíme Košíc. Dnes sme kamaráti, veľmi si ho vážim.”
Kto je váš najobľúbenejší umelec?
„Už teraz sa neviem dočkať koncertu kapely AC/DC vo Varšave na konci júla, ideme tam štyria kamaráti. Z herečiek som si obľúbil Sharon Stone.”
Ktorý úspech si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?
„Ako mládežník to bolo víťazstvo na Pee-Wee Cupe v kanadskom Québecu, na ktorom sa zúčastnilo 104 tímov. Mám dve zlaté medaily za tituly s Košicami, ale o ten prvý som sa príliš nepričinil. Ako mladíka ma v druhej polovici sezóny poslali na hosťovanie. Neporovnateľne väčšiu radosť som mal z titulu v roku 2009, keď som bol kapitánom mužstva. Najradšej by som zabudol na nevydarenú sezónu 2010/2011, keď sa mi po zranení kolena vôbec nedarilo a vystriedal som až štyri kluby.”
Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali?
„Šmuci. Je to skomolenina prekladu nemeckého slova schmutzig-špinavý. Vznikla nedorozumením, keď ma chceli v košickej šatni zo zábavy osloviť po nemecky miláčik, čiže schatzi. A nakoniec sa to otočilo takto proti mne, cha, cha…”
Na čo najviac utrácate?
„Najviac som minul na dom a auto. A medzi moje každodenné položky patrí káva, bez nej to jednoducho nejde.”
Pamätáte si na vašu prvú lásku?
„Bola to klasická sídlisková láska, volala sa Adriana. Sedeli sme na lavičke či prašiakoch na konci ulice. Vydržalo nám to tak pol roka.”
V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?
„Rád sa motám okolo domu, či už je to bežná údržba alebo kosenie. A nedávno som vybetónoval dlažbu pri vstupe do domu. Práce v domácnosti však už nechávam na manželku. A neschopný som vo všetkom, čo sa týka auta. Viem do neho akurát nasadnúť, šoférovať, prípadne ho vyleštiť a naliať vodu do ostrekovača.”
Čo vás vie priviesť do zúrivosti?
„Nedochvíľnosť. Neznášam, keď niekto mešká na stretnutie a ešte viac sa hnevám sám na seba, keď niečo také urobím ja. Riadim sa heslom, že je lepšie byť na mieste o päť minút skôr ako o minútu neskôr.”
Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete?
„Niekedy som bol na ľade a aj mimo neho dosť impulzívny. Snažím sa to kontrolovať.”
Foto: Veronika Janušková
