„Keď človek nemá čo riešiť, končí celá debata“

Herečka, režisérka a autorka monodrám i prózy sa opäť predstavila košickým divákom. Tentoraz v priestoroch Artfora na Hlavnej najprv zahrala ukážky z monodrámy Bonsoir, umelci, a potom predčítala poviedky zo svojej novej knihy Nerieš to. Po polhodinovej autogramiáde nám Milka Zimková s radosťou poskytla rozhovor.

Aké ste mali detstvo? 
Myslím si, že som mala veľmi pekné detstvo. V jednom dome nás v dvoch izbách bolo deväť ľudí. Keď nad tým rozmýšľam, akí sme teraz fajnoví, nároční – vtedy každý tam mal svoje miesto a nikto sa nesťažoval. Čo sa týkalo roboty, každý vedel, čo má urobiť. Vždy sme mali čistučko aj dnu, aj na dvore, veci boli upratané, keďže ich až tak veľa nebolo.

Vaša mamička hovorila o vás, že ste ako dieťa boli „durná“. Krásny írečitý výraz… 
Pamätám si na to, bolo to tak v nedeľu popoludní, a vtedy k nám chodila moja krstná. Na stole krásny vyšívaný obrus a na ňom rozvoniavali tvarohové koláče. Ja som stála pri odchýlených dverách a počula som moju mamu, ako hovorí krstnej: „Ta paľe, pejc dzeci mam, tote štyri take suce do šveta, a ľem toto najmenše jakaške durne. Bo to ľen furt take bludy zmyšľa, tam dzedovi v humne dajake dzivadlo bavi, ja ňeznam, co z teho dzecka budze…“

Vy, rodáčka od Prešova, so svojou šarištinou ste sa rozhodli študovať herectvo na VŠMU v Bratislave. A navyše, v triede pána Viliama Záborského, ktorý dokonale ovládal a tvrdo presadzoval ľúbozvučnú slovenčinu… Nemali ste problémy?
Samozrejme, spočiatku som mala problémy, no lenže som to vyriešila takým zvláštnym spôsobom. Bývali sme štyri v jednej malej izbe na internáte. Pod nami bola veľká telocvičňa, tak som pani vrátničke, keď mi prišiel balík, vždy dala klobásku, alebo trošku slaninky a ona ma tam večer pustila. V telocvični som potom mohla študovať, kričať, plakať, koľko som chcela, takže ja som si tam veľa textov takto nacvičila. Neskôr ma milo prekvapilo, keď, tuším už v druhom ročníku, ma pán profesor Záborský poslal na literárny festival Slovesná martinská jar, a potom aj na súťaž v Neumanových Poděbradoch reprezentovať školu. Som rada, že sa mi podarilo zbaviť východniarskeho prízvuku, aj keď ja si ho držím v sebe ako poklad, ktorý vytiahnem, keď ho, pochopiteľne, potrebujem.

Prečo ste sa rozhodli pre monodrámu a divadlo jedného herca?
Nič asi v živote nie je náhodné, mne už na škole akosi viac vyhovovalo, keď som mala robiť monológ, ako dialógy, aj keď aj to má svoje čaro. Pri monológu je však človek slobodnejší, nemusí sa prispôsobovať tomu druhému. Po skončení školy, ktorú som jediná absolvovala s červeným diplomom, som bola taká naivná, že som si myslela, že hneď ma vezmú do divadla. Po ročnej sezóne v trnavskom divadle mi povedali, že som taký problematický typ, pre ktorý sa ťažko nájde nejaká postava. Tak som si povedala, že veď ja vám ukážem! A to ma ešte viac povzbudilo. Začala som robiť najprv monológy pre seba, a potom som naďabila na monodrámu Pani Margaréta od Roberta Athayda, no a tak som vlastne začala. 

Ale predsa je rozdiel vystupovať na doskách, ktoré znamenajú svet, ako sa ťahať s jedným kufrom za divákmi cez celú republiku.
Nie je to síce bohviečo, vláčiť sa po nociach s tými kufriskami, a najmä, keď deti boli ešte malé. Ale nič nebanujem, lebo čo si napíšem, to si aj zahrám. Idem za divákmi vždy s nejakým posolstvom. Preto mám aj taký rozdielny repertoár – v jednej monodráme hrám dokonca aj muža a ešte i dnes si trúfam zahrať hoci 15-ročnú…

Vo filme Proč ste hrali sprievodkyňu, ktorú futbaloví chuligáni cestou z Prahy do Banskej Bystrice chcú vyhodiť z vlaku. Nakrúcanie nebolo zrejme jednoduché…
Bol to pre mňa veľmi traumatický zážitok. Priznám sa, netušila som, že drogová závislosť bola u nás koncom 80. rokov taká rozšírená medzi mládežou. Pán režisér Karel Smyczek mal tam totiž aj nehercov, niektorí boli ako také zvieratá. Vo vlaku, samozrejme, boli aj policajti, lebo bez nich by sa to nakrúcanie nedalo zvládnuť. Najhorší zážitok bol pre mňa, keď ma mali akože vyhodiť z toho vlaku a režisér tam naozaj dal originál feťákov. Keby nebol vedľa mňa stál Martin Dejdar aj s Jiřím Langmajerom, asi ma aj naozaj vyhodia. Potom som aj dlhší čas mala trošku traumu z cestovania vlakom.

Vo svojej najnovšej knihe Nerieš to je i kapitola s názvom Spala som s kozmonautom. Aký máte vzťah ku kozmonautike? 
V rámci československo-sovietskej družby som letela do Moskvy. Potom nasledovala cesta vlakom do Volgogradu, kde bol aj Remekov kolega, kozmonaut Alexej Gubarev. Sovietsky veliteľ kozmickej lode Sojuz ma v hoteli, v ktorom sme bývali, začal obťažovať a dobre podgurážený mi vysvetľoval, že jemu pri nohách ležali vtedy všetky „ženščiny Rasíji“ a ja som mala byť ďalšou… Musela som utiecť pod ochranu nášho kozmonauta. Remek mi navrhol, aby som si v jeho izbe ľahla do postele, a on že prespí na zemi. Celú noc ležal skrútený ako v centrifúge. Ale keď som sa ráno prebrala, bol už vyobliekaný v uniforme a v mojej izbe už nebolo ani stopy po Gubarevovi…

Vaša posledná kniha má názov Nerieš to. Prečo?
Veľa cestujem mestskou hromadnou dopravou a najviac to počúvam v tých mobiloch od mladých. „Ahoj, mami, ale nerieš to, dobre, v pohode, nerieš to,“ a už vypne mobil. Mňa to slovo irituje, lebo keď človek nemá čo riešiť, končí celá debata. Prestávame spolu komunikovať. Teraz, keď už sú tie laptopy, vznikol zase iný fenomén. Minule som cestovala vo vlaku z Bratislavy do Košíc, oproti mne sedel taký šuhaj a ja neviem, či on vôbec vedel, že ja som v tom kupé. Celý čas sa ani nepohol, pozeral do laptopu, a keď som vystupovala v Kysaku a pozdravila som – dovidenia, ani mi neodpovedal…

Je Johana Ovšená z filmu Pásla kone na betóne režiséra Štefana Uhra vašou životnou úlohou? 
Keď som písala scenár, videla som sa v tom. Ale už predtým som urobila jednu monodrámu, ktorá bola vlastne takou skicou Johany Ovšenej. Všetko malo základ v skutočnom živote, i keď, samozrejme, s určitou nadsádzkou. Kolega Peter Staník, košický rodák, ktorý hral Bertyho, sa tej úlohy chopil dobre, bolo to s ním milé nakrúcanie a som rada, že sme spolu s režisérom Štefanom Uhrom na neho prišli. Aj tí herci z ukrajinského divadla boli veľmi dobré typy. Škoda, že nás Peter v takom mladom veku, v nedožitých 48 rokoch, opustil. Spomínam si, že v druhom diele sme pred Vianocami robili postsynchróny v Bratislave a vo februári 1995 už odišiel navždy… 

Film zachytáva mentalitu, spôsob života a osobitosti prostredia východoslovenského regiónu. Vy ste rodáčkou z obce Okružná, len pár kilometrov od Prešova. Jeho obyvatelia z vašej generácie však na vás údajne zanevreli.
Do Prešova ma pozvali prvý raz až po 21 rokoch, odkedy som vystupovala pred publikom s Divadlom jedného herca. Aj to len vďaka tomu, že moja spolužiačka robila na magistráte mesta. Prešovčania, a najmä moja generácia, ma nemajú radi, pretože si mysleli, že sa z nich v tých filmoch vysmievam. Toľko hanlivých, negatívnych listov som dostala, že keď som videla už pečiatku na liste, že je z Prešova, radšej som ho ani neotvárala. Mňa to zabolelo, pretože som tam rozprávala o robotných ľuďoch, o ich sile, o trápení, veď tým pádom by som sa smiala aj sama zo seba. No časy sa menia. Teraz vďaka manželom Pirnikovcom, ktorí založili divadlo VIOLA, som u nich častým hosťom. A publikum už film Pásla kone na betóne nerieši.

Čo pre vás znamenajú Košice?
Do Košíc som chodievala predtým veľmi často hrávať, možno aj raz za mesiac. Rada tu vždy prídem. Zrejme si mám s mojím košickým divákom čo povedať. Na Košice nedám dopustiť…