Košičanka pretvára tradičné remeslo do novodobej podoby

Práca s drevom sprevádza ľudstvo už od nepamäti. Drevo nás prepája s prírodou, má nádhernú špecifickú vôňu a každý kúsok z neho je unikátny. Málokto však vie, ako z neho vytvoriť niečo jedinečné, čo v sebe ponesie svoj príbeh či emóciu. Inšpiratívna Košičanka, Simona Semanová, pretvára tradičné stolárske remeslo do modernej podoby. Z dreva vyrába originálne obrazy, ktoré oživia každý interiér aj exteriér. Pri rozhovore nám priblížila svoju prácu a záľubu zároveň.

Ako ste sa k tvoreniu takýchto nevšedných obrazov dostali?

„No vlastne akousi náhodou. Keď začala zúriť pandémia a všetko bolo pozatvárané, hľadala som, ako vyplniť svoj voľný čas. Chodila som síce do práce, ale aj napriek tomu bolo toho voľného času dosť. A tak som na pintereste uvidela fotografiu takého obrazu. V zahraničí sú firmy, ktoré sa tejto výrobe venujú. A tak som si povedala, že prečo nie, idem to skúsiť. A tak to šlo. Navyše to bolo pre mňa jednoduchšie, keďže môj otec je stolár a ako dieťa som vyrastala v stolárskej dielni. Hluk píly a vôňa dreva boli pre mňa úplne prirodzené. Hrávala som sa tam s kúskami dreva, bezhlavo tĺkla klince a lepila doštičky dokopy. Občas som sa tam len potulovala a pozorovala otca pri práci. Bola som tam ako doma. Potom som vyrástla a chodila tam menej. Napokon som dospela a odsťahovala sa do mesta. Prestala som tam chodiť úplne. Ale vrátila som sa a som z toho nesmierne šťastná. Keď som tam prišla robiť prvý obraz a po tých rokoch počula zvuk všetkých tých strojov, mala som pocit, že som sa vrátila späť do detstva. Zistila som, že naozaj milujem vôňu dreva a prácu s ním.”

Aký je postup pri výrobe obrazu z dreva?

„Výroba jedného obrazu trvá aj niekoľko dní. Samozrejme, je to podmienené najmä veľkosťou obrazu. Ako prvé je potrebné hranol narezať na menšie časti, aby sa s ním lepšie pracovalo. Tie s otcom ohobľujeme, aby boli rovné. Následne ich narežeme na hranoly potrebnej veľkosti, čo je 4 x 4 cm. Tie idú opäť do hobľovačky. Vďaka tomu sú hranoly rovné, v 90-stupňovom uhle. A tak nasleduje rezanie na potrebné kocky. Najdlhšou a najnáročnejšou činnosťou je brúsenie. Každú kocku samostatne je potrebné obrúsiť z každej strany dohladka. Nasleduje lepenie a farbenie. Sú obrazy, ktoré sú maľované ručne, iné sú kvôli efektu striekané lakovacou pištoľou. Až farba uschne, prichádza rám a ošetrujúci náter lakom.”

Z akého dreva sa vaše obrazy vyrábajú a aké farby používate?

„Väčšina je vyrobená zo smrekového dreva, nakoľko je mäkké a dobre sa s ním pracuje. No máme aj obrazy s exotickým meranti drevom. Farby na obrazy si nechávam miešať v Košiciach v Blisse. Sú to kvalitné krycie farby na drevo, no mám aj zopár odtieňov drahších kriedových farieb, ktoré sú naozaj úžasné. Musím povedať, že mám veľkú výhodu v tom, že je môj otec stolár a dokonale rozumie drevu a práci s ním. Veľmi mi pomáha, keď niečo neviem alebo keď chcem skúšať nejaké novinky.”

Aké sú náklady na výrobu a koľko stojí jeden takýto obraz?

„Náklady sú čím ďalej, tým vyššie, nakoľko cena dreva neustále rastie. A ja toho dreva spotrebujem naozaj dosť. Potrebujem OSB dosky, ktoré sú vlastne podklad, drevo, lepidlo, farby, lak. A samozrejme spotreba elektriny, opotrebovanie strojov a množstvo času stráveného pri práci. Cena obrazu závisí od veľkosti, nakoľko sa odvíja od počtu kociek. Ale momentálne máme obrazy od 160€.”

Baví vás táto práca? Venujete sa tomu na plný úväzok alebo je to vaše hobby?

„Baví ma veľmi. Vždy som chcela niečo tvoriť. Chcela som nájsť prácu, kde sa budem môcť realizovať. Kde výsledok mojej práce bude hmotný. Prácu, vďaka ktorej budem môcť robiť ľuďom radosť. A napokon si ma tá práca našla sama. Najprv som to mala ako hobby popri práci, ale napokon som sa rozhodla venovať sa tomu na plný úväzok.”

Obrazy vyrábate pod názvom „Samen“. Ako ste prišli na tento názov?

„Vymyslieť názov značky nebolo vôbec ľahké. Hľadala som v slovníku cudzích slov, v synonymickom slovníku, skúsila som rôzne stránky s náhodným výberom, prechádzala som si prečítané knihy, premýšľala som nad tým toľko, že nič vymyslieť nešlo. A potom mi v directe zasvietila správa so slovom spolu. Hneď som vedela, že toto je to správne slovo. „Samen“ v preklade znamená spolu. Je to úplne jednoduché slovo, ale s tak veľkou hĺbkou. Spolu otec a dcéra. Spolu vy a ja. Spolu je život krajší, veselší, ľahší. V spoločnej domácnosti sa z obrazu budete tešiť o čosi viac. Spolu je vždy viac. A preto som sa rozhodla vytvoriť projekt „spolujeviac“, s maľovaním vlastného obrazu. Tento projekt by som chcela postupne rozšíriť do detských nemocníc, kde by si detičky mohli spoločne namaľovať obraz a spolu sa z neho tešiť. „Samen“ je k tomu všetkému aj malá slovná hračka. Ak totižto prehodíte písmená „a“ a „e“, dostanete moje priezvisko.”

V auguste ste mali v Košiciach výstavu svojich obrazov. Ako ste sa k tomu dostali a prečo ste si vybrali práve Košice?

„Áno, v dňoch 19. a 20. 8. sa v Košiciach na Hlavnej ulici od desiatej do devätnástej konala moja výstava. Nápad na výstavu prišiel úplne spontánne. Chcela som svoju prácu priblížiť ľuďom a vďaka skvelému jednaniu s mestom sa mi to podarilo. Košice som si vybrala, pretože je to moje rodné mesto a žijem tu už niekoľko rokov. To mesto milujem. Cítim sa tam doma. Takže voľba miesta konania výstavy bola pre mňa jednoznačná.”

Vyšlo všetko na výstave podľa vašich predstáv?

„Áno. Musím povedať, že ľudia sa zastavovali už počas vykladania obrazov. Pýtali sa nás, čo sa tam bude diať. Keď videli, že majú možnosť zapojiť sa do spoločného maľovania, neváhali sa zapojiť. A to nielen deti. S radosťou brali štetce do rúk aj dospelí. Mimochodom, tento obraz som darovala do Koshi Sushi na Hlavnej, takže tam si ho vie pozrieť každý, kto sa do maľovania zapojil. Veľa ľudí zaujímalo, z čoho sú obrazy vyrobené, ako prebieha výroba, ako som sa k tomu dostala a podobne.”

Máte naplánovanú ešte nejakú výstavu?

„Určite áno, ale najskôr asi niekedy na jar. Mám množstvo nových nápadov, ktoré by som chcela zrealizovať a tie potom opäť viac priblížiť ľuďom. A určite by som to chcela urobiť znovu na Hlavnej v Košiciach, pretože tam dopadla prvá výstava naozaj úžasne.”

Autor: Sofia Budkaiová