„Nech hudba prináša radosť, s ňou sa vždy žije lepšie ako bez nej“
Pri vyslovení mena Peter Bič si drvivá väčšina Slovákov spomenie na megaúspešné pesničky, ako Skúšame sa nájsť, Tak nedívaj sa tak, ale aj anglicky spievaný hit Hey Now. Ako sa jeden z najúspešnejších nielen košických muzikantov dostal na špicu počúvanosti slovenských rádií, o tom sme sa porozprávali priamo s lídrom kapely Peter Bič Project.
Ako hodnotíš uplynulý rok?
Bol to pre kapelu Peter Bič Project mimoriadne úspešný a pozitívny rok. To, čo som si povedal pred dvoma rokmi, sa splnilo nad očakávanie. Nečakal som, že v rádiu budeme mať štyri single, že tak dobre vyjde prechod z angličtiny na slovenčinu v našich textoch. Takže sa z toho veľmi teším.
Toto bol prvý rok, keď s vami spievala Viki Vargová namiesto Dáši Kostovčík. Bol to náročný prechod?
Keď vymeníš basgitaristu alebo klávesáka, tak si to nikto ani nevšimne. Na výmenu speváka však ľudia reagujú veľmi citlivo. Ale veľmi som veril Viki, hoci nemala predtým žiadne skúsenosti. Hneď som si uvedomil, že má v sebe niečo, čo môže posunúť mňa aj kapelu ďalej. A funguje to dobre. Aj Viki sa ujala veľmi rýchlo. Odrazu sa ocitla v profesionálne fungujúcej kapele a zhostila sa toho výborne.
Do tímu prišiel aj huslista Fero Jano a skúsený muzikant Zoli Tóth. Ako zapadli do kapely?
So Zolim to bolo veľmi dobré, ale predsa len tým, že je v Seredi, tak bolo veľmi náročné s ním fungovať – buď musel chodiť on do Košíc, alebo my do Serede. Časovo sa to často nedalo skĺbiť, tak sme sa rozišli. Už asi dva mesiace s nami hrá košický klávesista Rasťo Boroš. Je to skúsený muzikant, veľmi vnímavý a hlavne je z Košíc, takže môžeme skúšať a nahrávať kedy sa nám zachce. Treba povedať, že každý nový muzikant prináša niečo nové, čerstvé do kapely. A za tie roky mám zrejme nos na ľudí okolo mňa. Takých, s ktorými si sadneme hudobne aj ľudsky. Ako napríklad s Ferkom Janom.
S čím konkrétnym sa ti bude spájať tento rok na profesionálnej úrovni?
Celý rok bol skvelý. Ľudia v rádiách sa chytili na naše pesničky, ale rád spomínam najmä na letné akcie, keď na nás prišlo veľmi veľa fanúšikov, tancovali, spievali si naše pesničky, ktoré sme len nedávno predtým nahrali. Pred dvoma rokmi som už aj ja sám začal pochybovať, či to speje správnym smerom. Veril som si však, že na to máme. Dá sa povedať, že sme chytili druhý dych. V určitom okamihu nastáva situácia, keď má kapela dve cesty – buď z nej bude vlastný revival, ktorý hrá dookola tie isté pesničky, alebo príde niečo nové. A to sa aj stalo…
Mieniš pokračovať v takomto akustickejšom trende zvuku kapely? Predsa len aj tie tanečnejšie, elektronickejšie veci boli veľmi úspešné…
To nie je o tom, či vezmem na nahrávanie elektronickú alebo akustickú gitaru. Snažím sa vždy o to, aby som do hudby pretlmočil svoje aktuálne pocity. Ak cítim, že chcem urobiť emotívnu pesničku len s gitarou, alebo klavírom, tak ju urobím a neriešim, či sa to bude hrať v rádiu. Som proste slobodný muzikant, ktorý nie je v žiadnej škatuľke a robí si, čo sa mu zachce.
Ako si potom vysvetľuješ, že za posledné roky na čo siahneš, to má úspech?
Pretože muziku robím s láskou a poctivo. Nie je v tom kalkulácia, špekulácia, že sa chcem dostať práve do nejakého rebríčka. Hudba je už pre mňa niečo, čomu som úplne podľahol. Robím to na maximum a práve to asi prináša úspech.
Na rozhovor si prišiel z nahrávacieho štúdia. Rodí sa niečo nové?
Uvidím, čo z toho bude. Práve niečo tvoríme so Štefanom Štecom. Veľmi sme si hudobne sadli a niečo skúšame urobiť. Mám z toho pocit, že vznikne niečo naozaj dobré.
Štec je striktný folklorista, ako to ide dokopy s rockerom Bičom?
V hudbe to nerozhoduje. Podstatná je emócia, ktorá z toho ide. Ak tam je, tak neriešime, kde, koho škatuľkujú. Baví nás to a z toho potom vznikajú najkrajšie veci.
Ako sa z rockera stane muzikant, ktorý vedie kapelu úspešnú v rádiách?
Hral som tvrdú hudbu, ale potom som sa dostal k rôznym muzikantom, napríklad k IMT Smile, Jane Kirschner, Richardovi Müllerovi či Petrovi Lipovi. Pri nich sa začala moja transformácia na niečo, čo sa dá nazvať univerzálny hudobník. Ale musí v tom byť emócia. Nesmiete to robiť preto, aby ste boli slávny, kalkulovať, aby ste sa dostali do rádií. Je len jedna výnimka, keď to robíte pre baby. Ale to sprevádza rokenrol stále…
Máte už pripravené nejaké nové veci ako Peter Bič Project a budú znieť podobne, ako posledný úspešný album Dream?
Nový album sa chystáme nahrať na budúci rok. Zatiaľ neviem, či bude mať podobný zvuk ako Dream, ale veľmi sa teším na ten proces tvorby a spoluprácu s textárom Vladom Krauszom. Je to človek, ktorý sa vie perfektne vcítiť do emócií, ktorý má pesnička mať. Navyše jeho texty sú civilné, akoby rozprávané bežným jazykom, len sa rýmujú a sedia rytmicky. Konečný výsledok neviem predpovedať, pre mňa je však dôležité uvedomiť si – áno, to je ten pocit, tá emócia, ktorú som chcel dosiahnuť. A vtedy je to hotové.
Sám si sa vyjadril, že tvoje dospievanie bolo veľmi búrlivé. Kedy si sa usadil?
Muzikant sa nikdy neusadí. Musím veľmi veľa cestovať na koncerty, akcie, kopu času strávim v aute a v hoteloch. Stále sa nebránim ani zábave so všetkým, čo k tomu patrí. Ale rokmi musí človek dávať väčší pozor, už toho toľko nezvládne a má väčšie nároky na oddych. Zmena nastala s narodením dcéry Laury. Malý človiečik, ktorý je na vás úplne závislý, vás donúti prehodnotiť životné priority a zodpovednosť.
Prejavuje už Laura muzikantské nadanie po otcovi?
Má šesť rokov, ešte je na to priskoro. Ale záujem už má, chcela gitaru, tak sme jej ju kúpili a v poslednom čase si už brnká a učí sa akordy. Spievať veľmi ešte nechce, je hanblivá. Veľmi rada a dobre však tancuje. Pri tanci vidno, že má v sebe veľmi dobrý rytmus. Teraz je dôležité, aby sa všestranne rozvíjala. A práve pri tom oceňujem jej starých rodičov, mojich rodičov. Síce s nimi cvičí, ako chce, ale moja mama, ktorá je učiteľka, si pri tom vždy nájde spôsob, ako ju niečo naučiť.
Boli rodičia na teba prísni? Podporovali ťa v tvojom koníčku – hudbe?
My sme taká muzikantská rodina. Hral otec, brat, bratranci, ujo, hudba ma obklopovala vždy. Ale rodičia chceli, aby som si najprv urobil školu, mal v ruke niečo, čo ma uživí. Chceli, aby som šiel na dopravnú priemyslovku. Ja som si však doslova vydupal, že pôjdem na konzervatórium študovať gitaru. Sedem rokov som chodil do hudobnej na husle. Za rok som sa naučil na gitare tak, že ma na konzervatórium vzali. Ale bola za tým šialená robota, cvičil som aj 12 hodín denne. Dnes viem, že rodičia sú pyšní na to, čo som dosiahol, hoci tomu zo začiatku neverili.
Čo by si zaželal kapele Peter Bič Project a Košičanom do nového roka?
Aby kapela fungovala čo najlepšie a najdlhšie, aby sa pri nej ľudia cítili dobre. A všetkým ľuďom želám, aby im nielen naša hudba prinášala radosť, s ktorou sa vždy žije lepšie ako bez nej. A nech sú zdraví, lebo to je najdôležitejšie 🙂
