No Name o odchode z Košíc ani nerozmýšľajú
Niet pochýb o tom, že košická kapela No Name je výnimočným zjavom na košickej i slovenskej hudobnej scéne. Štyria bratia Timkovci s dvoma kamarátmi nahrávajú, koncertujú a rozdávajú svojou pôvodnou hudbou radosť poslucháčom už 23 rokov. A stále nepoľavujú, čoho dôkazom je aj titulná pesnička k novému českému filmu, ktorý ešte len čaká na svoju premiéru. O tom, aký je to film, ale napríklad aj o vzťahu k rodným Košiciam sme sa porozprávali s lídrom a spevákom kapely Igorom Timkom, ktorému prednedávnom udelil Hudobný fond cenu Gejzu Dusíka za úspešnú pôvodnú piesňovú tvorbu.
S čím sa teda bude spájať váš najnovší hudobný počin?
Je to rodinná komédia Jiřího Vejdělka, volá sa Posledná aristokratka. Vznikla na základe knihy, ktorej sa predalo 300-tisíc výtlačkov. Je teda predpoklad, že film by mal mať adekvátnu návštevnosť, pretože ľudia budú chcieť vidieť, ako vyzerá vizuálne stvárnenie príbehu, ktorý už poznajú. Premiéru bude mať 24. októbra v Prahe, tam si našu titulnú pesničku zahráme aj my. Predpremiér bude viacero, jedna z nich bude aj v Bratislave.
Ako ste vlastne prišli k tomu, že ako nie česká kapela ste sa dostali ku komponovaniu a nahrávaniu pesničky pre český film?
Karel Gott vždy hovoril, že môžeš byť najlepší spevák, hudobník, ale vždy musíš mať kúsok šťastíčka. Aj v tomto prípade sa to krásne ukázalo. Oslovil nás totiž producent filmu. Pamätám si, že presne 21. júna dopoludnia sme si film pozreli. Potom sme mali koncert v Kladne a večer na oslavách Karla Gotta v Prahe sme si pripili čašou vína na jeho narodeniny. V uvoľnenej atmosfére som chlapcov oslovil s tým, že čo keby sme to poňali tak, že „I prokletí může být štěstí“. Ide totiž o príbeh, v ktorom je hlavná predstaviteľka filmu, tá posledná aristokratka, prekliata, ale práve vďaka tomu sa ľudia začali chodiť pozerať na zámok, kde sa jej príbeh odohrával, takže to celé dávalo zmysel. Reakcia mojich kolegov bola: perfektné, ideme do toho. Každý, kto tvorí, vie, že keď máte dobrú myšlienku, tak sa to už potom píše akoby samé od seba.
Ako a kde pesnička vznikala a aké bolo prijatie obecenstvom?
Je to môj autorský počin, hudba aj text. Nahrávalo sa to na dvoch miestach. Prvá verzia bola nahraná v štúdiu SINUS vo Valalikoch pri Košiciach, kde sú dvaja šikovní bratia Jakabovci. Jeden z nich je náš nový basák, druhý zvukár, s ktorým intenzívne spolupracujeme. Potom sme išli nahrávať do štúdia Klakson do Lipian, kde nás očakával náš dlhoročný štúdiový zvukár Roman Šoltýs. Je to paradox, ale v Košiciach teraz nemáme profesionálne nahrávacie štúdio, aké by sme my aj ďalší profesionálni muzikanti potrebovali.
Spolupracovali pri nahrávaní aj nejakí hostia?
Celá vec bola realizovaná na Slovensku a nahrali sme si to sami, bez hosťujúcich muzikantov. Premiéra vyšla náhodne na moje narodeniny 5. 9., takže sme to v Prahe odpremiérovali a aktuálne sa pridávajú ďalšie rádiá. Dnes si už naša skladba „I prokletí může být štestí“ žije vlastným životom na internete. Prijatie bolo výborné. Lichotivé je aj vyjadrenie samotných tvorcov filmu, že je to presne taká pesnička, na akú čakali. Tvorí zvukový podklad pod titulky, ale režisér už avizoval, že má vo filme tri-štyri miesta, kde by mala zaznieť v iných aranžmánoch, napríklad so sláčikmi. Na tom sa práve pracuje.
Potrebovali ste s českým textom pomoc?
Objednávka bola od českých producentov a pre český film, takže logicky sa žiadalo, aby znela v češtine. Jeden kamarát z českého vydavateľstva sa ma pýtal, ako je to možné, že takto zvládame češtinu. Na to som mu povedal, že nás to onoho času naučili Moraváčky. Odkedy sme sa v ČR presadili, sme v prirodzenom kontakte s českým jazykom prakticky nonstop. Ale, samozrejme, že sme si to nechali korigovať odborníkmi, aby to bolo stopercentné. Záverečnú korektúru textu robil náš kamarát Zdeněk Koudelka, ktorý nás pozná 20 rokov a dnes je riaditeľom Českého rozhlasu v Jihlave. On to úplne precízne vyčistil.
Práve ste ukončili úspešné akustické turné, prišla filmová ponuka, ktorú ste už zrealizovali. Čo je v pláne ďalej?
Chystáme nový album, pomaličky sa zbiera materiál. Posledný štúdiový album sme vydali v roku 2015, potom tu bol duet s Karlom Gottom, ďalšie pesničky k stému výročiu vzniku Československa. Stále koncertujeme, držíme si štandardne 100 koncertov ročne. Teraz sa už nemáme kam ponáhľať, sme sami sebe vydavateľom, a to je veľká sloboda. Pravdepodobne o rok by mal uzrieť svetlo sveta nový album. Určite bude mať iný, vynovený zvuk. Už len nový basák Pali Jakab prináša nový vietor a nové nasadenie. Treba brať do úvahy aj nové možnosti technológie, ktoré prináša čas a vývoj. Pomaly sa blíži aj čas, keď budeme hrať v poradí dvetisíci živý koncert. Ešte sa uvidí, kde to bude. Kapela je v dobrej kondícii a pripravená ďalej úspešne fungovať.
Tvoríte, spievate a hráte už 23 rokov. Kde stále beriete inšpiráciu na nové pesničky?
To sa ťažko identifikuje. Je to asi tým, že máme otvorené hlavy, že sme stále slobodní, nasávame vplyvy, impulzy. Mám kamaráta Ľuboša Nagya, on je kybernetik a s ním sa rozprávame o všetkom možnom – o režimoch a ich striedaní, o živote, o histórii, ale aj o vplyve ducha umenia na priemyselné systémy a o iných šialenostiach. Takže je to možno tým, že sa neuzatvárame a máme široký záber a šťastie na múdre autority v našom blízkom okolí. Určite k našej „farebnosti“ prispieva aj fakt, že žijeme v Košiciach, kde je multikultúrne a multinárodnostné prostredie. Veď je tu slovenská, maďarská, česká, rómska, židovská kultúra. To sú nepopierateľné vplyvy na zmýšľanie Košičanov. Možno to môžeme trošku odľahčiť, že je to vo vode či vo vzduchu.
Dlhotrvajúci úspech slávite za západnými hranicami, často tam hrávate. Nemáte ambície tam presídliť, napríklad do Prahy, ako to už urobil bývalý basák Viliam Gutray?
To pre nás nemá zmysel, lebo hrávame v celom priestore bývalého Československa.Takže, ak máme koncert v Medzilaborciach či v Snine, tak je to bližšie z Košíc ako z Prahy. Do Vsetína alebo Pardubíc chodia vlaky, čoraz lepšie je to aj s diaľnicami a cestami, takže dá sa to naše cestovanie prežiť. Tu v Košiciach máme dobré podmienky na život, naše bývanie, právne zastúpenie, tenisových trénerov, škôlky pre deti, školy, kde pôsobíme, a tak ďalej. Poviem to takto – kým bude existovať priama letecká linka z Košíc do Prahy, kde sme za hodinu a štvrť, tak nemáme dôvod, aby sme vôbec zvažovali presťahovanie. Ak by túto linku zrušili a my by sme mali stále 80 percent aktivít v Českej republike, tak by sa to značne skomplikovalo. Sme však vďační za to všetko, že žijeme presne to, čo sme si ako mladí muzikanti vysnívali. Napríklad Jožo Ráž, ale aj Paľo Habera a ďalší špičkoví muzikanti vám povedia, že presadiť sa v inom štáte, hoci aj susednom, majú šancu len tí najlepší.
Ste spoločensky angažovaná kapela. Z čoho pramení vaša mimohudobná aktivita?
Je to výsledok našich postojov, o ktorých sme už hovorili v súvislosti s hľadaním inšpirácie. Vždy sme však pri týchto aktivitách boli striktne apolitickí. Lákali nás rôzne strany, ale nepodľahli sme ani finančne fantastickým ponukám. A pritom za tie dlhé roky poznáme mnohých politikov, lebo sme s nimi v styku pri presadzovaní rôznych projektov.
Ktoré projekty máte na mysli?
Napríklad teraz sa snažíme s priateľmi o realizáciu cyklistickej trasy z Košíc cez Barcu a Šebastovce popri železnici do Valalík a neskôr možno aj ďalej do Kechneca. Nie je to vôbec jednoduché. O projekte autovlaku z Humenného do Prahy, ktorý sa už podarilo zrealizovať, sa už hovorilo a písalo. Teraz sa snažím, aby mali autovlakovú možnosť prepravy aj Košičania do Bratislavy. Bolo by to úžasné hlavne v zimnom počasí, ktoré prináša sneh, hmly či námrazy. Predstava, že si naložíte auto na autovozeň, cestou si pospíte na lôžku a ráno v Bratislave vystúpite z vlaku, skočíte do auta a idete, kam potrebujete, je naozaj lákavá.
A čo ostatní členovia kapely? Majú tiež mimohudobné aktivity?
Bratia majú malé deti, ktoré ich naplno zaťažujú, takže tam na nejaké podobné aktivity niet najmä energie. Toto ja už mám za sebou. Zoli sa zasa najviac angažuje muzikantsky s inými projektmi, robí niečo pre Lukáša Adamca, niečo s Tomášom Okresom, napísal niečo aj pre Terezu Maškovú, čo bude o chvíľu vonku. Produkuje kapelu Botox, má projekt s Mirkou Partlovou.
Kde na to beriete čas?
S trochou preháňania tvrdím, že je to preto, lebo nepijem a nefajčím. Ale vážne si dovolím povedať, že je to o koncentrácii a časovej logistike. Je dôležité robiť všetko pre to, aby hlava mohla naplno fungovať počas celého dňa. A navyše pri cestovaní, ktoré je nevyhnutnou súčasťou muzikantského života, je času na rôzne debaty o všetkom možnom naozaj dosť.
Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu TOP KOŠICE. Celé vydanie si môžete prezrieť TU
