Po prvý raz láskou zahorel na univerziáde
Hokejový útočník HC Košice Gabriel Spilar pôsobil počas svojej kariéry vo viacerých krajinách. Kde sa mu najviac páčilo a kde zažil svoju prvú lásku, sa dozviete v našom rozhovore.
Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?
„Tak túto otázku neznášam. Keby som nebol hokejista, asi by som dnes hral futbal. Takže zase by ma len živilo moje telo, na nič iné som zatiaľ neprišiel.“
Kto bol vaším športovým vzorom?
„Peter Bondra. V časoch jeho košických začiatkov som bol veľmi malý. Ale videl som ho hrať, keď bola v NHL výluka. A nezabudnem na kľučku, ktorú spravil na Smerčiaka, ktorého parádne obtiahol. Žral som ho, Petrove korčuľovanie a strieľanie gólov.“
Na čo najviac utrácate?
„V poslednom čase na fyzioterapeutov a záležitosti spojené so staraním o svoje telo. Profesionál v tomto smere nemôže šetriť. No a zvlášť, ak nechcem byť na listine maródov. Takže do seba investujem, neviem koľko by to mohlo byť za sezónu, s prípravkami by to bola štvormiestna suma.“
Pamätáte si na vašu prvú lásku?
„Žeby to bol hokej? No ale ak zalovím v pamäti, tak sa mi vynorí spomienka na Svetovú zimnú univerziádu vo Švédsku. Bola to slovenská bežkyňa na lyžiach. To vzplanutie prišlo rýchlo, ale potom aj rýchlo odišlo. Mal som asi červené uši a možno aj od švédskej zimy.“
Aké je vaše najobľúbenejšie jedlo a nápoj?
„Kedysi to bol vyprážaný syr s hranolkami. Ale zmenil som jedálny lístok. A som aj dosť vyberavý. Mamka stále varila fajnotky, teraz mi vyvára manželka, ale svoje top jedlo nemám. Najlepší nápoj je čistá voda.“
Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť?
„Nie je miesto, kam by som už nešiel. Veľmi rád spomínam na Kazachstan. Boli sme tam perfektná partia a mali skvelý život. Astana je bomba mesto. Hokejovo síce kvôli dlhému zraneniu moje pôsobenie úspešné nebolo, ale Kazachstan predstihol všetky moje očakávania. Úplne naj bolo vo Fínsku. To prostredie, životný štýl. Tam sa nám to s manželkou vskutku rátalo.“
Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali?
„Chlapci mi niekedy hovoria Opičiak, kvôli mojim ušiam. Takže som Opička alebo Uško. Posledné roky sa to takto koluje, predtým som bol Špilka. Bolo by zlé, ak by som sa urážal, spúšťa to akurát slovný tenis, loptičku hneď posielam na stranu spoluhráča.“
Ako si najlepšie oddýchnete?
„Je to možno klišé, ale pri rodine a deťoch. Kto má deti, vie, že pri ratolestiach najskôr vypnete, je oveľa jednoduchšie prísť pri rodine na iné myšlienky.“
Čo vás vie priviesť do zúrivosti?
„Na ľade celkom dosť momentov, som tam trochu výbušnejšia povaha. V súkromí ma vytáča klamstvo, zavádzanie, ľudská nespravodlivosť. Niekedy ma rozčúli starší syn, ale to k tomu patrí.“
V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?
„Podľa mňa som stvorený pre šport. Horšie je, ak treba niečo manuálne spraviť, to som fakt ľavý. Naposledy som poskladal skrinku z Ikey a nebola to sranda. O pár desiatok rokov bude zo mňa celkom použiteľný chlap.“
Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete?
„Chcel by som byť mimo ľadu viac priebojný a sebavedomejší. Keď raz skončím s hokejom, tak by sa mi zišlo v tomto smere byť na tom lepšie. Možno som trochu lenivejší. Ale nie je to hádam také vážne.“
Kto je váš najobľúbenejší umelec?
„Mám rád americké filmy a hercov. Úplne najradšej komédie a Jima Carreyho. Pred časom som mal vo svojom rebríčku na prvom mieste skupinu U2, dnes počúvam všetko okrem rocku.“
Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?
„Sú sezóny dobré i zlé. Tie nevydarené vás však posúvajú ďalej, takže na ne ani nechcem zabudnúť. Niekedy sa vraciam k rozhodnutiu uprednostniť hokej pred futbalom, lebo aj v ňom som bol aspoň tak dobrý. Úplne najkrajší bol majstrovský titul získaný so Žilinou. Lebo to vtedy nik nečakal, ani ja. A nezabudnem nikdy ani na svoj prvý reprezentačný štart.“
O hráčovi
Gabriel sa narodil 15. decembra 1980 v Košiciach. Počas kariéry pôsobil vo viacerých krajinách – v zámorskej juniorskej OHL North Bay Centennials, v Česku hral za pražskú Spartu a Zlín, v KHL obliekal dres kazašského Barysu Astana, v najvyššej fínskej súťaži pôsobil v Espo Blues, v Rusku hral v klube Kazzinc-Torpedo Usť-Kamenogorsk.
Slovenský extraligový titul získal už v troch kluboch – vo Zvolene, v Žiline a v Košiciach. V drese slovenskej reprezentácie odohral 20 stretnutí, dal v nich šesť gólov.
Foto: archív G. S.
