Rodinný kuchár resetuje hlavu pri behu

Richard Havrilla, predseda Východoslovenského futbalového zväzu:

• Narodil sa 31. marca 1966 v Košiciach. Futbal hrával za VSŽ Košice a Vyšné Opátske. Hráčsku kariéru ukončil už ako 19-ročný, neskôr sa z neho stal uznávaný futbalový rozhodca.  
•  Jeho rozhodcovská kariéra trvala 25 rokov. Celkove 16 rokov pôsobil v najvyššej slovenskej súťaži, šesť rokov bol rozhodcom Medzinárodnej futbalovej federácie FIFA.  
• Najvýznamnejšie stretnutia rozhodcovskej kariéry: Kazachstan – Arménsko, St. Etienne – Xamax Neuchatel, Portsmouth – Heerenveen a všetky zápasy, v ktorých hrali medzi sebou v slovenskej lige Slovan, Trnava a Žilina.
•  Od roku 2010 je predsedom Východoslovenského futbalového zväzu a viceprezidentom Slovenského futbalového zväzu. Od roku 2011 je delegátom Európskej futbalovej asociácie (UEFA), od roku 2015 je členom komisie UEFA pre mládežnícky a amatérsky futbal.
• Je ženatý, manželka Miriam, dcéry Michaela a Saša.

Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?
Mojím hlavným zdrojom príjmov nebol a ani nie je futbal, ale podnikanie. Hrával som futbal, potom som sa stal rozhodcom, no vtedy som naozaj netušil a neočakával, že sa raz stanem rozhodcom FIFA alebo že budem viceprezidentom Slovenského futbalového zväzu. Môj kamarát a šéf futbalu v stredoslovenskom regióne Jozef Paršo tvrdí, že futbal je po milovaní druhá najlepšia činnosť na svete. Súhlasím s ním.

Kto bol vaším športovým vzorom?
Všetci hráči, ktorí hrali futbal za VSS, VSŽ a Lokomotívu Košice v sedemdesiatych rokoch. Ako rozhodca som nemal žiadny jedinečný vzor, snažil som sa naučiť čo najviac od svojich starších a skúsenejších kolegov. Na mnohých mám skvelé spomienky. Napríklad Bohdan Benedik vedel rozprávať úžasné vtipy, Gerhard Zvolánek mal neuveriteľné zážitky z advokátskej praxe. Na oboch sa mi páčilo, že keď sme sa dohodli, že z Košíc vyrážame na zápas ráno o deviatej, skôr ako o pol jedenástej sme nevyštartovali nikdy…

Na čo najviac utrácate?
To je ľahká otázka s ťažkou odpoveďou. Neutrácam – aspoň si to myslím. Poteší ma, keď si kúpim kvalitnú vec s veľmi dobrou zľavou. Ak mám možnosť, rád vojdem do gurmánskeho raja v kvalitnej reštaurácii. Ak ma potom pri pohľade na vysoký účet chytia výčitky svedomia, tak si stále hovorím, že to je profesionálna povinnosť, keďže vlastníme rodinný hotel.

Pamätáte si na vašu prvú lásku?
Samozrejme, bývala vo vedľajšom paneláku, ale bola to veľmi krátka láska. Moja prvá frajerka zomrela, keď mala pätnásť rokov…

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť?
Vďaka futbalu som precestoval veľa krajín. Najkrajšie bolo v Nórsku. Je tam krásna príroda, do ktorej je osadená jednoduchá, ale funkčná architektúra. Žijú tam slušní ľudia a je tam pekne čisto. Žiadnu neobľúbenú krajinu nemám, nikdy som nezažil niečo, čo by ma sklamalo. Beriem ľudí takých, akí sú, no a akceptujem zvyky krajiny, v ktorej som. Malo by to platiť aj opačne o tých, čo prichádzajú k nám.

Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali?
Keď som bol rozhodca, tak ma diváci volali všelijako, ale to veru neboli prezývky… Nemám žiadnu prezývku, teda aspoň ožiadnej neviem. Ale celá moja rodina sa smeje, že futbaloví kamaráti ma občas oslovujú Riško. Aj mne je to čudné, lebo v rodine alebo v práci ma všetci volajú Rišo.

Ako si najlepšie oddýchnete?
Mám veľmi rád slnko. Keď som pri mori na dovolenke, tak celé dni ležím, čítam a spím. Stelesnením aktívneho odpočinku je pre mňa beh. Hlavu resetujem pri dlhých behoch, vtedy vyriešim veľa problémov alebo nájdem na ne riešenie. Potom už je dôležité len jediné – aby som na to východisko nezabudol skôr, ako dobehnem domov…

Čo vás vie priviesť do zúrivosti?
Hlúpe výhovorky mojich podriadených v práci alebo vety o tom, ako a prečo sa niečo nedá.

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?
Napriek tomu, že mám technické vzdelanie, nie som zručný. Domáce práce tiež nie sú nič pre mňa. Na druhej strane, veľmi rád varím. Sme veľká rodina, a keď sa stretneme, tak je nás aj dvadsaťpäť. To je veľká výzva, aby každému chutilo. Od najbližších ale vždy dostanem pochvalu.

Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete?
Najviac si prajem, aby som menej pracoval. Presnejšie povedané, mojím snom je nepracovať vôbec a žiť na vysokej nohe z úrokov vo švajčiarskej banke.

Kto je váš najobľúbenejší umelec?
Z hercov Jean-Paul Belmondo, zo spisovateľov Ernest Hemingway, zo spevákov ten, čo ako prvý naspieval moju najobľúbenejšiu pesničku ‘Trebišov, to valal’ a z maliarov môj strýko, ktorý celý život maľuje steny a stropy…

Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?
Najradšej by som zabudol na jedno nevydarené rozhodnutie v stretnutí Taliansko – Slovinsko, ktoré v samotnom stretnutí neznamenalo nič významné, ale v mojej ďalšej kariére to znamenalo veľa, za tento duel som dostal zlé hodnotenie. Ak to rekapitulujem dnes, tak za najväčší úspech považujem, keď hráči alebo tréneri, ktorým som kedysi rozhodoval zápasy, teraz spomínajú na zlaté staré časy slovenských rozhodcov, aj keď si predtým mysleli svoje…

Foto 1: Veronika Janusková

Foto 2 a 3: rh