Tréner Popradu nevedel zaspať, okolo hotela krúžil ako jastrab

Ako hráč získal v košickom drese vo federálnej lige oba tituly a raz striebro aj bronz. V slovenskej extralige ako asistent trénera prispel k jednému titulu i striebru. Ako hlavný kouč doviedol oceliarov k striebru a bronzu. Teraz stojí 55-ročný Milan Jančuška na striedačke Popradu v semifinálovej sérii proti Košiciam.

„Prehrávame 0:2 na zápasy, ale doma chceme vyrovnať na 2:2. V Poprade to bude dnes a zajtra úplne o inom, bude sa hrať na menšom klzisku. Pevne verím, že zo štvorice našich maródov – Fabian, Paločko, Sýkora, Rapáč – budú v piatok aspoň niektorí k dispozícii. Máme úzky káder,” vraví Milan Jančuška pred pokračovaním semifinálovej série.

Vyrástli ste v Liptovskom Mikuláši, ale väčšia časť vášho života je spätá s Košicami. Cítite sa už viac Košičan ako Lipták?

Áno. Do Košíc som prestúpil ako osemnásťročný chalan a prežil som tu už 36 rokov.

Hrať proti Košiciam je pre vás teda iné ako proti ostatným súperom?

Je. Odohral som za Košice desať sezón vo federálnej lige, potom som tu ako tréner prežil ďalších šesť rokov. Keď stojím na druhej strane striedačky ako tréner súpera, každý zápas proti Košiciam je pre mňa špecifický.

Košice ťahajú sériu siedmich účastí vo finále extraligy za sebou, počas tohto obdobia získali štyri majstrovské tituly. Keď ste ako hlavný tréner viedli Košice vy, klub sa nachádzal o čosi nižšie v slovenskej hierarchii. Do akej miery vás mrzí, že ste ako hlavný tréner pri tejto majstrovskej a finálovej úrode neboli?

Ako asistent trénera Selveka som bol pri titule, ako asistent Bedřicha Brunclíka som zažil finále so Slovanom s neuznaným gólom rozhodcu Čaprnku v predĺžení rozhodujúceho zápasu. Keď som viedol tím ako hlavný tréner, nebolo až toľko peňazí v košickom hokeji, iné boli aj možnosti na zloženie kádra a tým pádom aj méty, na ktoré sme s ním mohli dosiahnuť.

Myslíte si, že sa ešte niekedy vrátite na trénerskú lavičku Košíc?

Nezávisí to odo mňa, je to vec vedenia košického klubu. Ja by som sa vrátil rád.

Koľko vstupeniek ste zabezpečovali pre svoju rodinu a známych na úvodné dva zápasy semifinálovej série play-off extraligy do Steel arény?

Sedem. Boli to vstupenky pre dvoch synov a aj priateľov.

Koľko z nich fandí Popradu preto, že vy tam trénujete?

Našlo by sa ich dosť, až som z toho prekvapený. A potešený.

Veľmi ťažko ste rozdýchavali predovšetkým prvú prehru. Ešte päť minút pred koncom ste viedli 4:2, no košický 199-sekundový uragán rozprášil popradské nádeje na víťazstvo. Kedy ste zaspali po takomto babranom zápase?

Okolo jednej v noci. S kolegom Vladom Turanom sme sa boli ešte prejsť v okolí hotela, kde sme boli ubytovaní. Museli sme rozchodiť ten zbabraný záver zápasu, v ktorom sme mali víťazstvo jasne v rukách. Krúžili sme okolo hotela ako jastrabi, aby sme si vyvetrali hlavy. Každému v našom tíme trvalo hodnú chvíľu, kým sme strávili, čo sa stalo. Nie je možné stratiť dvojgólový náskok v poslednej päťminútovke zápasu.

Tykajú vám popradskí matadori Kroták, Suchý či Bartečko?

Nie. Ani jeden. Nevidím v tom však žiaden problém. Je super, že ich máme v tíme. Od týchto skúsených kozákov sa môžu naučiť naši mladíci, ktorých máme v kádri požehnane. V popradskom hokeji nie je veľa peňazí, neraz je to počas sezóny viac ako komplikované. V play-off to však všetci chlapci odložili bokom. Nemyslia na to, ale makajú a snažia sa odviesť maximum.

Foto: Ivan Fleischer