Zuzana Žirková: Basketbal mi vzal detstvo a vôbec to neľutujem

Zuzana Žirková je rozhodne hráčskou ikonou slovenského basketbalu a jej meno sa spája s dlhoročným líderstvom v družstve Good Angels Košice. To, že drina a pot padli na úrodnú pôdu, dokazuje ôsmimi titulmi najlepšej basketbalistky na Slovensku či víťazstvom v ankete Športová osobnosť Košíc. 

Akou povahovou črtou sa vyznačujete? 
Som veľmi tvrdohlavá a náročná nielen na seba, ale aj na druhých. Vždy si idem za svojím cieľom, a to nielen v športe. Tí, čo ma poznajú, mi určite dajú za pravdu, že to s mojou tvrdohlavosťou nie je až také zlé. (smiech)

Čomu by ste sa venovali, keby ste nehrali basketbal? 
Veľa ľudí mi už túto otázku položilo. Napriek tomu, že mnohí nad ňou uvažujú, ja som presvedčená, že by som sa venovala športu. A ak by som si mala vybrať akému, suverénne poviem basketbal. 

Kedy ste cítili najväčšiu hrdosť? 
Možno to vyznie, že som narcis, ale som hrdá na samú seba. Na to, že moja drina a pot padli na úrodnú pôdu a hlavne na to, že sa mi s mojím partnerom podarila nádherná dcéra, ktorá môj život zmenila od základov. Nie je to už o mne, ale o nej, aby bola šťastná.

Ako si najlepšie oddýchnete po náročnom dni?
Nemám veľa voľných dní. Viete, tréningy, chodenie do školy a starostlivosť o rodinu zaberie všetok čas. Musím však priznať, že bez podpory rodiny či kamarátov by som to všetko nezvládla. Ale ak mám chvíľu času, veľmi rada idem na chalupu. 

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopná?
Pevne verím, že šport je to, v čom vynikám. Neschopná? Pečenie maškŕt je asi mojou slabou stránkou. Vždy ma však zachránia dievčatá z klubu, ktoré rady pečú. Tým pádom koláčov máme stále dosť. 

Čo vás vie priviesť do zúrivosti?
Jednoznačne nespravodlivosť, a to nielen v živote, ale aj v športe. Preto aj fanúšikovia ma môžu vidieť nahnevanú na palubovke. Moje spoluhráčky vedia, že ak mám zlosť, nie je to so mnou jednoduché (smiech). 

Cítite sa byť vzorom pre mladú basketbalovú generáciu? 
Pevne verím, že áno. Bohužiaľ vzťah k športu u mladej generácie upadá, ale to je záležitosť dnešnej doby, základných škôl či prístupu rodičov. Avšak športom sa dá dosiahnuť naozaj všetko. Nielen úspech, ale aj šťastie, radosť či smútok. 

Čo vám šport vzal a čo naopak dal? 
Pri športe je vždy najťažšie prehrýzť sa obdobím, keď sa vám nedarí alebo ste zranený a máte pocit, že to vzdáte. Ak sa však dokážete cez to dostať, prichádza pocit, že dokážete byť úspešný nielen v ňom, ale aj v živote. Dal mi všetko, a za to som mu vďačná. Vo všetkom je to tak, že ak chcete niečo mať, musíte niečo dať. Vzal mi detstvo, s ktorým sú spojené pubertálne hry či túlanie sa vonku. Vôbec to neľutujem, pretože som si išla za tým, čo som chcela, a tým bol basketbal. 

Čo považujete za svoj životný úspech? 
Jednoznačne zdravé dieťatko a trošku aj to, že niektorí ľudia vedia priradiť moje meno k basketbalu. A to znamená, že som v ňom naozaj niečo dokázala.