02.03.18

Železničku v Čermeli nechcel nikto - bola ako apendix

foto: Veronika Janušková

Zakopnutie o koľajnicu na výlete medzi Oravou a Kysucami znamenalo pre Ľubomíra Lehotského, riaditeľa občianskeho združenia Detská železnica, ďalšie smerovanie jeho života. V ankete KOŠIČAN ROKA 2017 získala ocenenie v kategórii subjekt roka.  

Ľubomír Lehotský je tvárou Detskej železnice, no podľa neho ocenenie patrí všetkým dobrovoľníkom a nadšencom, ktorým sa podarilo zachrániť a ďalej zveľaďovať úzkorozchodnú železničku.

Nesplnený sľub 

Po zakopnutí do opustenej koľajnice si Ľubomír spomenul na svoje detské časy, keď chodil s rodičmi do Areálu zdravia a pozeral sa na detský vláčik.

„Začal som sa venovať problematike úzkokoľajných železničiek. Odtiaľ bol už iba krok k parným rušňom. Na jednej Rušňoparáde som robil reportáž a oslovil som rušňovodiča, ktorý jazdil na rušni Katka, či nemôžem niekedy prísť do Čermeľa. Povedal mi, nech si zoberiem montérky a kedykoľvek prídem,“ spomína Ľubo.

Po roku na rozhovor zabudol a opäť bol na tom istom podujatí a znova položil tomu istému mužovi, Petrovi Kočiškovi, rovnakú otázku.

„Vtedy mi povedal rázne nie. Nerozumel som tomu. Povedal mi, že som sľubotechna a pripomenul rozhovor spred roka... To ma tak naštartovalo, že hneď v pondelok som išiel kúpiť montérky a začal chodiť do Čermeľa. Odvtedy ma to nepustilo,“ hovorí o začiatkoch vyštudovaný filozof, historik a bývalý novinár.

foto: veja
foto: veja

Bombardovanie

Príbeh obnovy Detskej železnice začal koncom deväťdesiatych rokov. Už ako nadšenec „pary“ chodil Ľubo po Európe a začal dávať nepríjemné otázky vedeniu mesta aj železníc, prečo sa viac nevenujú trati v Čermeli. 

„Bombardoval som ich otázkami, no všetci ma odbíjali. Chlapi, čo robili na železničke, si zo mňa uťahovali a vraveli, že sa nič nezmení, sú to len sny. Pripravil som veľký projekt revitalizácie, ktorý skončil v zásuvke. Potom som sa dozvedel z Bratislavy, že reálne hrozí zánik železničky. Z roka na rok bol väčší problém s peniazmi, a preto aj jazdila menej.

Navyše, technika bola v zlom stave. Bol to pre nich nepotrebný apendix.“ Opäť oprášil projekt revitalizácie a ponúkol ho mestu. To však malo finančné problémy, a preto nemalo chuť ani potrebu investovať do projektu. Ľubo sa v tom čase náhodou stretol s kolegom, novinárom Igorom Holéczym.

„Pýtal sa ma, prečo som taký utrápený. Povedal som mu, že s Peťom Kočiškom robíme železničku, ale nemáme dosť peňazí. Na to mi povedal, že aj keby sme mali vyhrabať peniaze zo zeme, tak poďme do toho. On ani nič nemal so železničkou, a tak jeho nadšenie ma presvedčilo. Peniaze sme získali, no ani manželkám sme nepovedali, koľko presne. Inak by neboli z toho nadšené,“ dodal Lehotský.

Zlý prvý rok

Združenie získalo majetok, no iba tri vagóny a rušeň boli funkčné, ostatné museli opraviť. Zo začiatku si všetci mysleli, že to budú stíhať popri zamestnaní a nejako trojmesačnú sezónu zvládnu.

„Už pri rozbiehaní sme zistili, že to nie je možné. Odišiel som z roboty, chlapci to ešte ťahali na dvoch frontoch. Museli sme všetko opraviť, pri preberaní železničky boli koľajnice stratené v tráve. Prvý rok bol ťažký, potom sme začali získavať dôveru, začali si nás všímať železničné spoločnosti a sponzori. Odvtedy sa začala aj nová spolupráca s mestom, ktoré je nám veľmi nápomocné. To bolo v roku 2012, no my sme ešte predtým v Čermeli pôsobili a snažili sa k jazdám dať aj pridanú hodnotu,“ konštatoval Ľubo. Absolvoval aj kuričské skúšky, aby mohol pracovať aj na Katke. „Okrem oprávnenia na elektrickú trakciu mám skúšky na parné a všetky motorové mašinky. A možno, keď zavedieme elektrinu v Čermeli, tak si urobím aj to.“

Zodpovednosť 

Pri reštarte zapojili do prevádzky svoje rodiny. Na železničke postupne pôsobilo aj všetkých päť Ľubových detí a doteraz s ním pracuje aj manželka Zuzana. „Naše ratolesti tam priviedli svojich rovesníkov. Generačná obmena prichádza po každých štyroch až piatich rokoch. Pravidelne počas sezóny pracuje pre železničku okolo päťdesiat ľudí, v zime je to okolo desať. Máme piatich stálych zamestnancov, všetci ostatní sú dobrovoľníci, a to nielen deti, ale aj dospelí brigádnici - strojári, železničiari, rušňovodiči,“ vyratúva Ľubo. Na to, aby mohol zachraňovať muzeálnu železnicu, si dorobil aj technické vzdelanie.

Teší ho, že sa mu podarilo ešte stretnúť aj tých, ktorí už medzitým zomreli, no odovzdali ľuďom od železničky svoje poznatky, ako sa opravujú niektoré veci alebo ako sa kúri parná lokomotíva.„Kníh je veľa, ale čo je teória bez praxe, najmä, ak na Slovensku už je len nejakých osem funkčných parných lokomotív,“ poznamenal Lehotský.

Návyky a zručnosti

Starať sa o Detskú železničku je veľká zodpovednosť. Ľubo Lehotský má dve rodiny – vlastnú a železničiarsku.

„Tak, ako som chcel dobre vychovať svoje deti, tak isto dobre chcem odovzdať to najlepšie aj deťom na železničke. Dostávajú neuveriteľnú možnosť kontaktovať sa so svetom dospelých, získavajú návyky a zručnosti, či už komunikačné, pracovné, učia sa zodpovednosti, čo je vo veku od 12 do 15 rokov veľmi veľká devíza do ďalšieho života,“ myslí si Lehotský, podľa ktorého je sezóna v Čermeli najviac viditeľná, no aby železnička fungovala, musia robiť aj po večeroch, pripravovať projekty, rokovať s klientmi a sponzormi, a tak si ho veľakrát rodina poriadne neužije. 

reklamná správa

Úspešný projekt Panoráma pokračuje!

Využite šancu vybrať si byt medzi prvými.

Zistite viac

Ocenenie 

Ciele a sny majú na Detskej železničke jasné – do roku 2025 ju chcú dostať do pôvodnej podoby, teda aj s návestidlami, staničkou, pribudnúť by mali výhybky v stanici Vpred.

„Možno sa nám to podarí aj skôr, ale musíme reagovať aj flexibilne na potreby dnešnej doby. Budeme musieť posilniť dopravu, zvoliť iný prístup k cestujúcim, samozrejme, pri zachovaní základnej funkcie železničky. Nechcem z nej urobiť lunapark, ale budeme musieť reagovať na potreby, kam sa bude uberať turizmus. Stále však chceme ukázať jazdu úzkorozchodnou železnicou s bezprostredným kontaktom s nádhernou prírodou. Vidíme, ako rastú deti, ktoré u nás pôsobia, teší nás záujem verejnosti a je to pre nás všetkých skvelý pocit, máme z toho obrovskú radosť. A stále bude čo zachraňovať,“ dodal Ľubo Lehotský. Cenu v kategórii subjekt KOŠIČAN ROKA 2017 berie ako ocenenie práce, potvrdenie, že celý tím je rozbehnutý dobrým smerom. „Je to záväzok, že to, čo sme začali, musíme dotiahnuť do konca.“

Ľubomír Lehotský si prevzal za železničku cenu KOŠIČAN ROKA 2017. foto: Veronika Janušková
Ľubomír Lehotský si prevzal za železničku cenu KOŠIČAN ROKA 2017. foto: Veronika Janušková
Detská železnica

Vybudovali ju v rokoch 1955 až 1956 ako Pioniersku železnicu. Od začiatku plnila aj funkciu rekreačnej železnice, ktorá turistov a víkendujúcich Košičanov pravidelne prepravovala do prímestskej oddychovej zóny na Alpinku. Od roku 2012 je prevádzkovateľom OZ Detská železnica Košice. Stará sa o vozidlá, ktoré sú zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky. Medzi nimi sú aj parné rušne, z ktorých najznámejšia je najstaršia prevádzkovaná parná lokomotíva Katka z roku 1884. Najmladšou a najsilnejšou posilou je parný rušeň Krutwig. 

 

foto: Veronika Janušková, archív dž

KOŠIČAN ROKA 2017 - záznam galavečera

Viac k téme

27.02.18
KOŠIČAN ROKA 2017 - záznam galavečera
Hakl
Zdieľať článok:

V novinách pracuje od roku 1998. Pôsobil vo viacerých redakciách, napríklad v Košickom večerníku, Košickom denníku a v celoslovenskom denníku Nový Čas. V redakcii KOŠICE:DNES sa zaoberá komunálnou politikou. 

Newsletter

Prihláste sa na odber newslettra a odoberajte novinky z KOŠICE:DNES

Váš osobný údaj (e-mail) bude spracovaný podľa zásad ochrany osobných údajov, ktoré vychádzajú zo slovenskej a európskej legislativy. Stlačením tlačidla dávate súhlas so spracovaním pre zasielanie našich e-mailových noviniek (nové články, reklamné správy) po dobu max. 5 rokov. Svoj súhlas môžete kedykoľvek zrušiť cez tlačítko "odhlásiť sa z newslettra" v každom e-maile.

Diskusia
0

Používaním stránok KOŠICE:DNES.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.Viac info

súhlasím