Vydala sa do krajiny vychádzajúceho slnka

Hai anatato kekkon shimasu po slovensky znamená – áno, beriem si ťa za manžela. Túto vetu vyslovila pred necelým rokom 32-ročná Košičanka Ivica Semjanová v Tokiu. Vydala sa za svojho japonského priateľa Takahiru. Keďže je predsa len Slovenka, rozhodli sa osláviť túto udalosť aj doma, v Košiciach. Obrad so všetkým, čo k nemu patrí, vrátane slovenských zvykov, si zopakovali v našom meste minulý piatok.

Ivica odišla žiť do krajiny vychádzajúceho slnka pred štyrmi rokmi. Predtým študovala v Prahe na vysokej škole, kde sa na internáte zoznámila so svojou japonskou spolubývajúcou Nahoko. Zo začiatku si však veľmi nerozumeli, keďže ich delili priepastné kultúrne rozdiely. „Aj keď Japonci s Európanmi sú v mnohých veciach podobní, napríklad v skromnosti či úctivosti, povahy máme predsa len odlišné. Majú v sebe oveľa väčšiu pokoru.“ 

Po čase si však našli k sebe cestu a stali sa nerozlučnými kamarátkami. „Vďaka nej sa mi začala páčiť japonská kultúra. Chcela som však túto krajinu vidieť na vlastné oči a zažiť to, o čom mi Nahoko rozprávala. V roku 2007 som do Japonska vycestovala na celý mesiac. Každý rok som sa do tejto krajiny vracala a čím ďalej tým viac sa mi tam páčilo,“ dodáva.

Učí „japončatá“

Ivica začala nadobúdať pocit, že Japonsko bude to správne miesto pre jej život. A tak po ukončení vysokej školy urobila rázny krok a odsťahovala sa. Dnes tam žije už štyri roky a pracuje ako učiteľka angličtiny v súkromnej medzinárodnej materskej škôlke. „Mala som výhodu, pretože som vyštudovala anglický jazyk pre európske inštitúcie a ekonomiku, a preto som s angličtinou nemala problémy. Japonci si uvedomujú, že ovládať cudziu reč je potrebné, a aj to je dôvod, prečo svoje deti dávajú do tejto škôlky. Tým, že s nimi musím neustále hovoriť po anglicky, moja japončina je dosť biedna,“ smeje sa Ivica. 

[ad][/ad]

Spojila ich zoznamka

Minulý rok sa Košičanka zoznámila so svojím japonským manželom. Nebolo to však žiadne náhodné stretnutie ani dohadzovanie priateľa cez kamarátky. Osud ich spojil vďaka zoznamovacej aplikácii tinder. „Začali sme si písať a jednoducho som ho zavolala na kávu. Po prvom stretnutí som si myslela, že z toho nič nebude. Pôsobil dosť namyslene, ale pozval ma na druhý deň na večeru a postupne sme sa začali dávať dokopy.“

V Japonsku je rodina na prvom mieste, preto na svadbu pomyslia iba tí, ktorí majú dobrú prácu a zázemie. Ivica mala to šťastie, že jej manžel je biznismen, a tak s uzavretím manželstva nemal žiaden problém. „Od začiatku sme vedeli, že sa vezmeme. V auguste ma požiadal o ruku pred mojimi rodičmi u nás v Košiciach a potom sme sa zobrali v Japonsku. Nebolo to nič okázalé, ale obyčajný sľub na úrade.“

Obaja v tradičnom

Túto udalosť chcela osláviť aj doma so svojimi najbližšími, a tak urobili hostinu v jednej z najstarších reštaurácií v Košiciach. Dodržali aj tradície ako rozbitie taniera pre šťastie či čepčenie v kroji. Takahira mal na sebe oblečený tradičný japonský svadobný oblek montsuki hakama. Ako nám prezradil, obliekal sa hodinu a pol, keďže je na ňom veľké množstvo uzlov a šnurovania. „Na rozdiel od kimona, ktoré je v celku, tento oblek je viazaný v páse a skladá sa z dvoch častí, vrchu a nohavíc. Súčasťou tohto formálneho oblečenia sú aj biele ponožky a topánky s názvom geta, ktoré pripomínajú kombináciu drevákov a sandálov.“ 

Ivica zase žiarila v svadobných šatách svojej mamy. „Nechcela som okolo oblečenia veľmi vymýšľať. Moja mama bola šťastná a ja takisto. Základ bol, že sú biele,“ dodáva. 

Takahirova rodina Ivicu prijala veľmi dobre. Podľa nich to je perfektná žena a nezáleží na tom, odkiaľ pochádza. S celou rodinou si rozumie, o čom svedčí aj to, že do Košíc na svadbu prišla aj manželova mama a dve sestry. „Neviem síce veľmi dobre po japonsky a oni zase po anglicky, ale vzťah máme skvelý. Takahira mi stále hovorí, že by som sa už mala naučiť po japonsky, aby to bolo pre nás ľahšie,“ dodáva s úsmevom. 

Práca, práca a zase práca

Najväčší rozdiel medzi Japoncami a Európanmi Ivica vidí hlavne v pracovitosti. „Veľmi im záleží na ich zamestnaní a bez toho, aby si splnili povinnosti, neodídu ani domov. Povedala by som, že sa od nich očakáva perfekcionizmus. Ak niečo nezvládnu dostávajú sa do depresií, ktoré vedia často vyústiť až do samovraždy. V Japonsku je najvyšší počet samovrážd na svete. Je to najmä preto, že sa ľudia dostávajú svojím zlyhaním na okraj spoločnosti a riešia to týmto spôsobom.“

Bezpečnejšie ako u nás

Japonci sú podľa Košičanky veľmi pokorní ľudia, ktorí nevedia druhým ublížiť. Často sa nepozerajú ľudom do očí, pretože to nie je slušné. „Keďže tam žijem tak dlho už aj ja, mám s tým problém. Musím povedať, že v Tokiu sa cítim oveľa bezpečnejšie ako u nás v Košiciach. Je tam veľmi nízka kriminalita a človek sa naozaj nebojí prechádzať ulicami v noci.“

Na druhej strane, ako sa Slovenka cíti v krajine, ktorá je známa svojimi zemetraseniami? „Žijeme v Tokiu, kde nie sú až také časté, ale v ostatných oblastiach ich ľudia zažívajú každý deň. My sami máme doma zásoby vody a ryže, ak by sa nebodaj niečo stalo. Človek žijúci v Japonsku s tým jednoducho musí rátať.“ 

Nad tým, či sa niekedy vráti na Slovensko, Ivica veľmi neuvažuje. „Naše mesto je krásne, ale môj život je v Japonsku. Nevylučujem však, že sa tu na starobu možno presťahujeme.“