Z Litvy do Gabčíkova zadarmo. Východniarka za repatriačný let neplatila

Mladá medička Elena sa začiatkom februára vybrala na študijný pobyt do Litvy. Domov sa však musela vrátiť po necelých dvoch mesiacoch. Na rozdiel od iných Slovákov, ktorí uviazli v zahraničí za repatriačný let z Pobaltia neplatila. Bol totiž zadarmo. O štátnom karanténnom zariadení v Gabčíkove, kde strávila niekoľko dní mala spočiatku katastrofálne predstavy. Na internete totiž čítala len samú kritiku. 

Východniarka Elena pochádza z Prešova. Študuje medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. V súčasnosti je v poslednom šiestom ročníku. Rozhodla sa, že predtým ako začne naplno vykonávať svoje povolanie lekárky, skúsenosti naberie aj v zahraničí. Na študijný pobyt Erasmus sa vybrala na Pobaltie, konkrétne do hlavného mesta Litvy – Vilniusu. 

[ad][/ad] 

Výuka prebiehala online

Prvé týždne, ktoré strávila na Pobaltí boli pokojné. Nikto nenosil rúška, len v obchode sem-tam videla predavačov s rukavicami, ale bez akejkoľvek ochrany tváre.

„Približne od polovice marca ostali otvorené len obchody, lekárne, čerpacie stanice a niektoré reštauračné prevádzky, ktoré ponúkali dovoz jedla. Momentálne je tam cez 1 100 prípadov nákazy koronavírusom a povinnosť nosiť rúška nabrala platnosť až 10. apríla,“ hovorí.

Spočiatku rozmýšľala, že v Litve ostane, pretože situácia nebola až taká kritická. „V piatok 13. marca však prišlo rozhodnutie o tom, že na univerzitu a v mojom prípade aj do nemocnice už nesmieme chodiť a výuka sa presúva do online formy. Na Erasme sme však zostať mohli, ale boli by sme len na internáte a študovali online, a to sme mohli aj na Slovensku a byť pri rodine.“

Využila repatriáciu

Ak by vo Vilniuse ostala, pravdepodobne by sa do konca semestra nemala ako dostať domov. Po týždni rozhodovania sa spolu aj s ďalšími spolužiakmi ozvala slovenskej ambasáde so sídlom v Rige. Litva totiž spadá pod slovenskú ambasádu v Lotyšsku. Takisto kontaktovali aj českú ambasádu v Litve a riešili s nimi možnosť návratu na Slovensko.

„Medzitým  však naša krajina stihla uzavrieť hranice a nebolo sa možné dostať ani letecky, ani pozemnou dopravou cez Poľsko domov.“

Najprv rozmýšľali, že by sa spoločne dopravili na vlastnú päsť do Prahy, a to letom cez Bielorusko a pokračovali potom z Česka na Slovensko. „Našťastie prišla ponuka repatriačného letu z Rigy pre Čechov a Slovákov, ktorí sa nachádzali na Pobaltí. Tak sme uvážili, že to bude bezpečnejšie a na Slovensko sme sa dostali 22. marca.“

Najprv sa však autobusom museli presunúť z Vilniusu do Rigy. „Na hraniciach s Lotyšskom sme museli podpísať, že sa v krajine budeme zdržiavať len nevyhnutnú dobu a nebudeme navštevovať verejné priestory. Potom na letisku v Rige sme klasicky prešli kontrolou, odbavili si batožinu a armádny lekár nám odmeral teplotu. Pýtal sa na náš zdravotný stav za posledných pár dní a keď bolo všetko v poriadku, pustil nás do lietadla. Rúška sme mali na sebe počas celého letu a nesmeli sme si ich dávať dole.“

Katastrofa sa nekonala

Do Prahy odleteli armádnym špeciálom. Občania Českej republiky sa mohli dopraviť domov po vlastnej osi, zatiaľ čo pre Slovákov bol prichystaný autobus. „Spočiatku sme vôbec netušili kam ideme, až na hraniciach so Slovenskom sme sa od šoféra dozvedeli, že do Gabčíkova. Nálada v autobuse značne poklesla.“

Elena vraví, že až na  hraniciach sa zisťovalo, v ktorom karanténnom zariadení je voľná kapacita a na základe toho padlo rozhodnutie, kde budú repatrianti umiestnení.

„Z internetu sme mali katastrofálne predstavy o Gabčíkove, ale keď sme tam prišli, bolo tam čisto a teplo. Dorazili sme večer o desiatej hodine, zaregistrovali sa v registračnom stane, všetci sme dostali vodu, mydlo a toaletný papier. Ubytovanie bolo na bunkách po päť ľudí, s tým, že sme sami mali utvoriť skupinky. Na izbách sa bývalo v dvojici a trojici.“

Tešila sa na rožky s treskou

Strava bola chutná a podávaná trikrát denne. „Hneď prvý deň nás potešili rožky a treska, čo sme si vysnívali deň predtým. Raz sme dokonca dostali k raňajkám jablko s krížovkou. Potešilo nás to. Na stravu sme sa teda nesťažovali. Je pravda, že jedlo bolo vždy takmer studené, ale pochopiteľne pri takom počte ľudí sme ani nič iné nečakali. Avšak spolubývajúca, ktorá bola vedľa v izbe mala záujem o vegetariánsku stravu a niekoľkokrát jej priniesli stravu mäsitú. Rúško sme na bunke nosiť nemuseli, len pri komunikácii s personálom, ale to bolo minimálne.“

Elena vraví, že informácií, kedy im budú robiť testy a ako to vôbec bude prebiehať, mala len veľmi málo. „Najviac sme sa dozvedeli po pridaní sa do FB skupiny – Karanténa Gabčíkovo a tam sme sa všetko dozvedeli od skúseností ostatných ľudí.“

Domov hasičskou dodávkou 

Repatriačné lety si vo všeobecnosti záujemcovia platiť musia. Z Londýna na Slovensko leteli približne za 300 eur, repatriácia  z USA sa pohybovala okolo tisícky.

„Veľvyslanec v Rige nám však povedal, že repatriačný let je zadarmo, čo ma veľmi potešilo. Neviem, prečo sme neplatili možno preto, lebo ako prví mali byť repatriovaní maloletí, študenti, či vyslaní ľudia do zahraničia z pracovných dôvodov. Väčšina z nás sme boli práve študenti. Veľmi som sa o to nezaujímala. Bola som rada, že som to mala zadarmo. Za ubytovanie a teda aj stravu v Gabčíkove sa však platí 13 eur na deň. Domov nás pustili na siedmy deň ráno. Oznámili nám, že sme všetci na bunke negatívni. Ak by sa tak nestalo, náš pobyt by sa predĺžil. Pozitívny človek by bol izolovaný a ostatní z bunky by museli v Gabčíkove ostať ďalších päť dní, kým by im neurobili testy znova. Kto mal problém s odvozom, ponúkli nám možnosť  využiť prepravu hasičskou dodávkou. Domov nás viezli  po regiónoch, nás odviezli až do Košíc a Prešova.“

[ad2][/ad2]