Po desiatich rokoch doma

Má 26 rokov, v našej najvyššej súťaži basketbalistov už toho preskákal celkom dosť, ale za Košice, hoci sa tu narodil, nikdy v extralige nehral. Krídelník Richard Körner odišiel z nášho mesta ako 16-ročný, dnes je však opäť doma. V sezóne 2017/2018 by mal patriť medzi opory býkov.

Keď prišla možnosť vrátiť sa domov po desiatich rokoch, zrejme ste nemali nad čím premýšľať…
Popravde, nemusel som dlho zvažovať. Som šťastný, že sme sa rýchlo dohodli. Dostal som dobrú ponuku, som v tíme vedenom trénerom, ktorého poznám. Košice boli jediná možnosť, ktorá ma zo Slovenska lákala. Som mladý, hľadám cestu k pôsobeniu v zahraničí, ale nič mimoriadne zaujímavé sa nenaskytlo. 

Pôsobili ste v Nitre, Banskej Bystrici aj v Prievidzi. Kam vás tieto kluby posunuli?
Do Nitry som prišiel ako sedemnásťročný mladík. Tam som sa zoznamoval s mužským basketbalom, ukázalo mi to profesionalitu, ako na sebe pracujú starší hráči. Banská Bystrica síce nemala vysoké ambície, ale zase na ihrisku som strávil veľa minút, čo prospelo môjmu hernému rozvoju. Prievidza mala vždy najvyššie ambície, získal som tam bronz a zlato a tento klub ma posunul až k vrcholu slovenského basketbalu. 

Trénerom býkov je Srb Miljan Čurovič. Boli by ste v Košiciach, aj keby sa nestal trénerom?
O takýchto veciach polemizujem nerád. Čurovič prišiel do Košíc a mňa to potom domov ťahalo ešte viac. Poznáme sa dva roky, máme korektný vzťah, rozumieme si a ja som rád, že naša spolupráca bude pokračovať.

S Prievidzou ste po sezóne 2015/2016 oslavovali majstrovský titul. Dočkáte sa ho aj s býkmi?
Bolo by to krásne, no cesta za titulom je dlhá a stroskotať to môže aj na maličkostiach. Podstatné je, že tím máme dobrý, výborného trénera, super podmienky, dúfajme, že to vyvrcholí úspechom. Ale hovoriť o prvenstve je skoro, veď sme ešte neodohrali poriadne zápasy.

V auguste ste mali s reprezentáciou absolvovať predkvalifikáciu o postup na svetový šampionát v Číne. Tesne pred ňou vás stoplo zranenie. Ste už stopercentne v poriadku?
Určite nie, mal som roztrhnuté dva väzy v členku. Stále sa doliečujem, na tréningu už hrávam s chlapcami aj kontaktný basketbal, ale nie som ešte celkom pripravený. Štyri týždne som dokopy nič nerobil, stratil som cit pre loptu, odišla mi streľba. Basketbalovo je to teda z mojej strany kostrbaté. 

V prvom prípravnom stretnutí proti Spišskej Novej Vsi, ktoré ste vyhrali 100:75, ste nenastúpili. Ešte ste sa na zápasové zaťaženie necítili?
Popravde ešte nie, tak som to ani nesilil. Pred nami je teraz domáci turnaj, hádam tam už pár minút odohrám. Ale zase nie tak, že budem len do počtu, to by ma šťastným nerobilo. Možno sa rozhodnem v deň zápasu, ale nechcem to nejako unáhliť, už aj tak idem rýchlejším tempom, ako mi odporúčali lekári.

Pred vami je teraz turnaj v Angels aréne, na ktorom v piatok o 16.30 h narazíte na rumunskú Craiovu a v nedeľu o 15. hodine na maďarský Šopron. Ostane trofej pre víťaza v Košiciach?
Verím, že áno. Súperov máme kvalitných, ale hráme doma a chalani sú pripravení výborne. Mali sme aj ďalších zranených hráčov- Sedmáka, Baldovského. Stále však ide len o prípravu, podstatné je, čo bude v lige. 

Predĺžený víkend ste strávili utužovaním partie v Liptovskom Jáne. Zašli ste si spoločne do wellness, zahrali si bowling, navštívili Demänovskú jaskyňu. Už sa ako kolektív dávate dokopy?
Do teambuildingu zahrnul tréner Čurovič aj tri náročné tréningy, takže to vonkoncom nebol len oddych. Mali sme však možnosť lepšie sa spoznať. Základ je, aby sme si my, hráči, dôverovali ako ľudia a to sa potom na ihrisku odzrkadlí.