Žirková: Môže sa stať, že po roku to zabalím a už nevkročím do haly

Po tom, ako v Košiciach skončil svoje účinkovanie extraligový tím Good Angels, prichádza na ženskú basketbalovú scénu celok Young Angels. V našej najvyššej súťaži zaujme miesto 15-násobného majstra a to všetko pod taktovkou začínajúcej trénerky Zuzany Žirkovej. Ikona slovenského basketbalu je po skončení úspešnej hráčskej kariéry pripravená začať ďalšiu kapitolu – trénerskú. 

Ako dlho ste museli premýšľať nad ponukou byť v extralige trénerkou Young Angels Košice?
Veľmi krátko. Lebo podľa mňa nemám čo stratiť. Myslím si, že dievčatám viem pomôcť. Pri rozhodovaní som si teda hneď našla pozitíva. Väčšinou sa viem v živote rýchlo prispôsobiť novým situáciám. Pomohol mi aj rýchlokurz, teraz som bola ako asistentka trénera Jankoviča s reprezentačnou šestnástkou na európskom šampionáte, takže sa snažím do toho rýchlo dostať. 

Diváci vás poznali ako hráčku s typickými hernými prejavmi. Akou trénerkou by ste chceli byť, čo by vám malo byť vlastné?
Určite to pre mňa na začiatku nebude ideálne. Ale verím, že časom si svoj rukopis vybudujem. Verím, že dievčatá mi budú vždy chcieť vrátiť to, čo im dám ako trénerka. Od toho odvíjam svoje predstavy. Isté je, že do svojej práce dám aj emócie. Bola som emotívna hráčka a to sa nezmení ani v novej pozícii. No ale ak ma budú hráčky počúvať, tak tie emócie nebudú vyšpikované na maximum.

Budete chodiť pre trénerské rady aj k iným kolegom, trebárs k Petrovi Jankovičovi, ktorý vás viedol v klube a s ktorým ste spolupracovali pri reprezentácii do 16 rokov?
Peťo Jankovič ma naučil veľa, no stalo sa tak v čase, keď som bola v pozícii hráčky. Teraz sa musím prestaviť a vnímať veci inak, už ako tréner. Byť aj psychológ, vedieť podať informáciu tak, aby ju dievčatá pochopili. A ja viem, že sú ešte mladučké, o to to bude ťažšie. Rovnako sa musíte vzdelávať, preto si aj robím trénerskú školu. Nie som ten typ človeka, čo si myslí, že vie všetko. V tejto fáze trénerstva vlastne ešte neviem nič, akurát dať hráčkam svoje dlhoročné skúsenosti a verím, že ich dokážem správne motivovať. Konzultáciám s kolegami trénermi sa určite brániť nebudem, aj keby som mala 30-ročnú trénerskú prax, tak som presvedčená, že je cenné vypočuť si názor iných, ako si len myslieť svoje. 

Ako by mala fungovať spolupráca s asistentmi Radkom Dvorščákom a Jánom Hrickom?
Určite to všetko nebude len na mne. Nepovažujem sa momentálne za trénera, ktorý si bude všetko riadiť sám. Radko Dvorščák dievčatá z družstva pozná, myslím si, že mi má veľa čo ponúknuť. Je tu aj Ján Hricko a ja som presvedčená, že tri hlavy dajú dokopy isto viac ako jedna. Ich rady mi môžu veľmi pomôcť, aby som nakoniec vždy dospela k správnemu rozhodnutiu. 

Máte ako začínajúca trénerka nejakú smelú trénerskú víziu?
Ani ako hráčka som nemyslela veľmi dopredu a nezapodievala sa tým, čo by som chcela dosiahnuť. Lebo nemôžete si na začiatku povedať, že ako hráčka to dotiahnete na takú a takú úroveň. To isté sa týka aj dráhy trénera. Až čas ukáže, ako mi to ide a ja teraz ani nedumem nad tým, že určite budem trénovať dlhé roky. Môže sa stať aj to, že po roku to zabalím a už nevkročím ani do basketbalovej haly. Bolo by skvelé, ak by som vedela byť rovnako úspešná na trénerskom poli, ako to bolo na hráčskom, ale viem, že takto to v živote často nie je. Ale jedno je isté, ak sa do niečoho pustím, tak to robím na sto percent.

V tíme budete mať takmer viaceré juniorky, aj sedemnásťročné. Aké méty si s nimi môžete dať?
Tá méta tam momentálne nie je a ja to vnímam ako výhodu. Ja mám pred sebou víziu, že aj keď to na začiatku sezóny nebude fungovať tak, ako by som chcela, tak od polovice sezóny by som chcela vidieť, že dievčatá sa dvíhajú hore. A to budem považovať za výhru. 

Skúsenosti prinesú do hry Petra Bartánusová a Beáta Jassová. Viac oťukanejších báb ste v tíme mať neplánovali?
V tíme je viac hráčok, ktoré by mohli mať basketbalovú budúcnosť. A my ich chceme posunúť ďalej. No a v tom by mi mala byť nápomocná Peťa Bartánusová, dala som si jednu podmienku, aby som mala v družstve skúsenejšiu rozohrávačku. Potrebujem mať na ihrisku predĺženú ruku. 

S Good Angels ste boli zvyknutá na víťazstvá, a to nielen v domácej súťaži. Ste pripravená aj na prehry vzhľadom na skladbu svojho družstva?
Som na to pripravená, lebo viem, že toto nebude o lúsknutí prsta. Iste, aj pre mňa bude ťažké prehrávať, ale zase v ťažkých zápasoch sa ukáže, kde máme rezervy a na čom musia mladé baby pracovať. 

Ak bude zle, vybehne na ihrisko aj Zuzana Žirková?
Tak toto nehrozí. Nechcem dať svojmu telu šok, hráčsku kariéru som ukončila a ja robím len na sto percent. Bez tréningu by som na ihrisko nevybehla. Teda ako trénerka na hraciu plochu určite vkročím, ale iste to nebude v drese. 

Vaše zverenkyne budú účinkovať nielen v extralige, ale aj vo Východoeurópskej lige. Tú Košice dvakrát po sebe vyhrali. No pomýšľať na to, že by to vyšlo aj do tretice, je nereálne, lebo mladučké družstvo bude aj na medzinárodnej scéne len zbierať skúsenosti…
Som veľmi rada, že budeme hrať aj na medzinárodnom fóre. To môže dievčatá posúvať ďalej. Iste, súperi budú kvalitnejší, ale ja chcem od svojich báb, aby na ihrisku ukázali srdce, bojovnosť. Lebo v minulosti sme sa my, Slováci, pýšili bojovnosťou, no mám pocit, že v poslednom čase sa vytrácala.

Už cez víkend vás čaká turnaj v Ostrave. Bude to pre mladý tím prvá konfrontácia so seniorským basketbalom…
V Ostrave sa stretneme s domácim tímom, Nymburkom a Hradcom Králové. Nymburk hrá v Európskom pohári FIBA, bude kvalitou inde, nehovoriac o tom, že česká extraliga má vyššiu kvalitu ako slovenská. Budú to určite ťažké zápasy, ale nech je takých čo najviac. 

Stále nie je jasné, kde budete mať domovský stánok. Ako by ste vnímali sťahovanie z Angels arény do telocvične do Bernolákovej? 
V polovici mesiaca by sa malo rozhodnúť, či budeme v Angels aréne. Tú starú halu mám rada, veľa pekného som v nej zažila, verím, že v nej ostaneme. Je tam väčšie hľadisko, nečakám, že na zápasy bude chodiť toľko divákov ako na Good Angels, ale aj tak si myslím, že divákom budeme mať čo ponúknuť. No ale ak by sme išli na Bernolákovu, tak tú mám z domu tak dvesto metrov. 

S reprezentačnou šestnástkou ste koncom augusta boli ako asistentka trénera na majstrovstvách Európy v Čiernej Hore. Slovensko skončilo trináste. Aký signál vyslal šampionát do budúcnosti?
Šampionát v Podgorici ukázal veľmi slabú individuálnu vyspelosť našich hráčok a rovnako aj slabú mentálnu vyspelosť. No musím povedať, že dievčatá za to vlastne nemôžu. Je to o chybnom systéme celého basketbalu, alebo športu ako takého, u nás na Slovensku. Sme dnes na úrovni Švajčiarska, Írska, teda krajín, ktoré, keď som ja mala šestnásť, tak som ani netušila, či vôbec hrajú basketbal. Zo šampionátu som doniesla odznaky a vlajočky krajín, kde som v živote ani basketbal nehrala, to o niečom svedčí.