Košičania sa dali na cestu meča

Róbert Kulcsár je vedúcim klubu Sin Junsui Do. V Košiciach sa venuje starému japonského bojovému umeniu Iaido. Má svojich žiakov, ktorí sa tak isto dali na cestu meča. Štyri razy do týždňa na tréningoch zdokonaľujú techniky. S mužom, ktorého si Iaido už na prvý pohľad podmanilo, sa vám pokúsime priblížiť netradičné bojové umenie. Vidieť tréning stálo naozaj za to.

Skúste v prvom rade predstaviť bojové umenie, ktoré je pre väčšinu ľudí veľkou neznámou…
Nie je to šport, ale japonské bojové umenie Iaido. Je to umenie starých samurajov, ktorí bojovali s japonským mečom – katanou. Je to nadviazanie na ich tradíciu a históriu.

Ako dlho sa Iaidu venujete?
Tento rok je to desať rokov, čo robím Iaido.

Ako by ste laikovi ozrejmili, čo sa skrýva pod slovíčkom Iaido?
Je to veľmi ľahká a súčasne ťažká otázka. V podstate ide o narábanie so zbraňou. V zjednodušenom preklade – umenie rýchleho tasenia meča. Japonský samuraj sa kedysi neraz ocitol v bojovej situácii, keď musel rýchlo a efektívne tasiť zbraň z pošvy – saya. Dnes už ľudia po ulici s mečom nechodia a tak došlo k zmene z iai jutsu na Iaido – cestu meča. A tá je meditáciou v pohybe, ide v nej o zosúladenie harmonického pohybu tela a meča do jedného pohybu. Cvičebné formy – kata – sa v nezmenenej forme zachovali až dodnes. Okrem smrtiaceho umenia ide aj o umenie pokoja, harmónie, vyrovnanosti, súladu a vnútornej sily.

Aký typ človeka sa môže venovať tomuto bojovému umeniu?
Iaido si vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti a vytrvalosti. Človek donekonečna opakuje tie isté pohyby, cvičenia. Aj po desiatich rokoch môj učiteľ nájde nové chyby. Sú ľudia, ktorí to vzdajú, lebo je frustrujúce, ak makáte, dávate tomu všetko a vypočujete si, že to stále nie je dosť dobré. Musíte mať obrovskú túžbu napredovať, vzdelávať sa. A nie je to vonkoncom len o fyzickej zdatnosti, ale aj mentálnej. Na istý stupeň potrebujete jednoducho dozrieť.

Skúste nezasvätenému trochu priblížiť japonský meč. Čím je výnimočný?
Má rukoväť a čepeľ, väčšina mečov je dlhá do metra. Čepeľ má okolo 70-75 centimetrov. Meč je vyrobený na mieru, aj podľa výšky užívateľa. Aj ten môj je v Japonsku vyrobený na mieru. Keď som si ho objednával, potrebovali nielen presnú výšku a váhu, ale aj scan dlane. Keď mi prišiel a po prvý raz som ho chytil do ruky, sedel úžasne, bol môj. Dávam na neho veľký pozor, ak niekde cestujem, uchovávam ho v dvoch obaloch, plátenom aj koženom. Je dobré ho pravidelne olejovať. Zabraňuje to korózii. V reálnom živote by som ho určite nepoužil ako zbraň. Sú dva princípy katsu jinken a satsu jinken, meč život dávajúci a meč život berúci. Ja patrím k línii, kde meč život dáva. V kata sa dokonca podľa predpisov začína váhavo, že v skutočnosti meč použiť nechceme.

Na čo ste najviac hrdý, čo si po desiatich rokoch najviac ceníte?
Akokoľvek zvláštne to bude znieť, úplne najviac si cením svojho učiteľa. Od neho som sa naučil veľmi veľa a verím, že ešte sa aj naučím. Napriek tomu, že v Iaido sú súťaže, máme aj majstrovstvá Európy, tak medaily a víťazstvá určite nie sú všetko. Náš klub sa postaral o pekné výsledky naposledy napríklad na maďarskom šampionáte, získali sme šesť cenných kovov v individuálnych kategóriách aj v tímovej súťaži, ale toto vnímame len ako spríjemnenie toho, čo robíme. Určite to ale nie je náš cieľ.

Spomínate svojho učiteľa. Kto je ním?
Gábor Hábermajer Sensei, je to jeden z excelentných maďarských učiteľov. Patrí k osobným žiakom Victora Cooka Senseia a to je zase jeden z popredných anglických učiteľov. A nad ním je zase učiteľ pán Ishido Shizufumi Sensei, ktorý je hlavou Ishido línie.

Aké máte pred sebou méty?
V Iaido môže „nejaponec“ dosiahnuť najviac siedmy dan. Japonskí učitelia majú ôsmy dan. Môj vzdialený sen je mať siedmy dan. Ale mám svoju každodennú métu, robiť dobré Iaido. A rozvíjať majstrovstvo ľudí, ktorí ku mne chodia cvičiť.

Do akej miery vás vlastne motivujú trebárs majstrovstvá Európy?
Iaido pozostáva z troch častí. Keiko je každodenný tréning. Shinza sú skúšky a taikai sú súťaže. Dobré Iaido robíte len vtedy, ak toto všetko spojíte dokopy. Takže šampionáty nie sú cieľom, ale len prostriedkom na ceste. A mne sa, našťastie, darí spájať všetky tri komponenty.

V Košiciach máte svojich žiakov. Robia vám radosť? Ako sa im darí?
Iaido robím desať rokov, učiť som začal po dvoch. Vtedy prišli moji prví traja žiaci, z nich ostal aktívny jeden. Je to Oliver Lengyel, momentálne spomedzi žiakov najvyššie postavený žiak, má tretí dan, teda je podo mnou iba o jeden stupeň. Keď tento rok dosiahol tretí dan, bol to pre mňa zážitok. Katka Hajducseková má prvé kyu. Janka Kalinová tretie kyu. A mám aj dvoch úplných začiatočníkov.

Zrejme ani neočakávate, že na váš tréning prídu masy záujemcov…
Z Iaida podľa mňa nikdy nebude masová záležitosť. Ani v Japonsku to tak nie je. Jeden z mojich priateľov, ktorý vyučuje v Japonsku sa ma pýtal: koľkých máš žiakov? Keď som mu povedal, že momentálne štyroch – piatich, tak vyslovil pochvalu. A viete, koľkých žiakov mal v päťmiliónovej Osake? Piatich.

Do akej miery je nevyhnutné vedieť po japonsky? Všimli sme si, že pri cvičení používate japonské výrazy…
Nie je to nevyhnutné, ale je to veľké plus. Hlavne pri medzinárodných seminároch, kam pricestuje japonský učiteľ. Do Budapešti chodí posledné roky vysokopostavený Kusama Junichi Sensei a on hovorí len po japonsky. Rozpráva desať minút a keď tlmočník preloží dve vety, tak máte pocit, že niečo sa v preklade stráca. Ja som sa snažil intenzívne popracovať na aspoň minimálnom jazykovom vybavení. Chodil som na kurz japončiny, základy som zvládol. Ale nie tak, aby som mohol normálne komunikovať.

Tréning na prvý pohľad vyzerá ako pokojná forma aktivity. Ale kalórie spálite tak či tak…
V oblečení – kimone je pomerne teplo. Pohyby musíte robiť precízne, hoci to možno na prvý pohľad vyzerá jednoducho. Ale verte, že sa zapotíte. Na súťažiach a skúškach sú to centimetre, ktoré sa posudzujú, takže nacvičiť si jednu zostavu dá poriadne zabrať.