Počet Slovákov za prvej ČSR prekročil 2 milióny, väčšinou boli odkázaní na pôdu

Prvé československé sčítanie ľudu a bytov sa spája s dátumom 15. február 1921.

V tom čase už malo Slovensko pevne stanovené hranice aj rozlohu. Ako uvádzajú Vladimír Srb a Ján Mészáros v publikácii Obyvateľstvo Slovenska 1918-1938, sčítanie zistilo na Slovensku na území 48.936 štvorcových kilometrov presne 3.000.870 prítomných obyvateľov. Na jeden štvorcový kilometer tak pripadlo 61 obyvateľov. Administratívne bolo Slovensko členené do 3510 miestnych obcí s priemerným počtom 855 obyvateľov.

Ako konštatuje publikácia Obyvateľstvo Slovenska 1918-1938, “národnosť obyvateľstva bola pre slovenské etnikum až do roku 1918 doslova problémom životnej dôležitosti”.

Údaje o počte Slovákov boli spätne rekonštruované pre Štatistický lexikón obcí v Republike československej, III. z roku 1927. Podľa nich na základe materinského jazyka žilo v roku 1880 na Slovensku 1.562.603 Slovákov (63,1 %), v roku 1890 to bolo 1.608.764 (ich podiel však klesol na 62,4 %), v roku 1900 už 1.694.532 obyvateľov (60,9 %) a v roku 1910 klesol absolútny počet na 1.680.020 Slovákov a aj podiel na 57,6 %.

Podľa prvého “československého” sčítania z roku 1921 z 3.000.870 obyvateľov žilo na Slovensku 1.952.368 Slovákov, 650.597 Maďarov, 145.844 Nemcov, 88.970 ľudí malo tzv. ruskú – teda dokopy rusínsku, ukrajinskú a podkarpatskú národnosť, 73.628 opýtaných uviedlo národnosť židovskú a 72.635 českú národnosť, 6059 bolo Poliakov, 588 Rumunov a 10.181 obyvateľov tvorili príslušníci iných etník.

“Hoci politické orgány a Ústava Republiky československej z roku 1920 poznali ako väčšinový národ štátu národ československý, demografi a štatistici rešpektovali už od roku 1918 existenciu dvoch svojbytných etník, českého a slovenského. A aj keď oficiálne publikácie počas trvania prvej republiky vykazovali v zostavách spracovávaných podľa národnosti vždy len jednotnú československú národnosť, Štátny úrad štatistický viedol svoje bilancie aj oddelene za národnosť českú a národnosť slovenskú,” píšu Vladimír Srb a Ján Mészáros.

Čoskoro po vzniku Československa začal stúpať počet obyvateľov vo všeobecnosti, aj počet občanov slovenskej národnosti. Pri sčítaní v roku 1930 už žilo na Slovensku 3.329.793 ľudí, z toho 2.250.616 Slovákov, 585.434 Maďarov, 156.279 Nemcov, 121.696 Čechov, 95.783 obyvateľov malo rusínsku a ukrajinskú národnosť, 72.678 židovskú, 7023 poľskú, 427 rumunskú a 39.857 obyvateľov tvorili ostatné národnosti.

Pokiaľ ide o ekonomickú aktivitu, malo Slovensko výrazne poľnohospodársky charakter. Na prelome 19. a 20. storočia boli na poľnohospodárstvo odkázané dve tretiny obyvateľstva a ani počas prvej Československej republiky sa tento údaj výrazne nezmenil – v roku 1921 predstavoval primárny sektor (poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybárstvo) obživu pre 60,6 % ľudí.

“Hoci industrializácia Slovenska bola jedným z politických programov povojnových vlád, nepodarilo sa industrializáciu do roku 1930 zvýšiť tak, aby v poľnohospodárstve malo obživu menej než 56,8 % obyvateľov,” napísali Srb a Mészáros. Podiel obyvateľov, ktorí boli závislí od priemyslu, sa zvýšil zo 17,4 % v roku 1921 na 19,1 % v roku 1930.

Sčítanie ľudu v roku 1940 sa vykonalo len na území vojnovej Slovenskej republiky. Ako uvádza stránka Štatistického úradu SR, cenzu predchádzalo mimoriadne krajinské sčítanie ľudu v roku 1938. Oficiálnym zámerom bolo zistiť “národnostný kataster” na Slovensku. Politikum sčítania ľudu v roku 1940 sa prejavilo už v zákone, ktorý osobitne vyčleňoval Židov a Cigánov (Rómov). Židia sa mohli hlásiť len k židovskej národnosti a Rómovia len k cigánskej.

(statistics.sk, infostat.sk, Vladimír Srb, Ján Mészáros: Obyvateľstvo Slovenska 1918-1938)