Príbeh maratónca Zabalu
Argentínsky atlét Juan Carlos Zabala patrí k legendám košického Medzinárodného maratónu mieru. V roku 1931 zabehol v Košiciach na svoju dobu nevídaný čas. Košičan žijúci v Austrálii však tvrdí, že v skutočnosti mohol byť ešte rýchlejší.
Rudolf Lewith je synom košického športového nadšenca, šermiara a organizátora športového diania Ota Lewitha, ktorý sa dlhé roky podieľal aj na organizácii maratónu. Do Austrálie emigroval zo socialistického Československa s rodinou v roku 1982.
[ad][/ad]Minúty naviac
„Otec sa spolu s Vojtechom Bukovským v roku 1931, keď bežal Zabala, podieľal na príprave maratónu. Argentínsky bežec dosiahol čas 2:33:19, čo bolo na tie časy niečo nevídané. Môj otec bol pri meraní času. Ako mi hovoril, čas meral vlastnými stopkami,“ spomína Rudolf Lewith. „Celý život ho škrela jedna vec. Podľa jeho rozprávania v skutočnosti dosiahol Zabala ešte lepší čas, vraj hlboko pod 2 hodiny a 30 minút. Organizátori na čele s Bukovským sa však báli, že takému výkonu by nikto neuveril a svet by spochybnil buď dĺžku trate, alebo presnosť merania času, tak mu oficiálne vyše tri minúty pridali…“
Geniálny argentínsky bežec bežal už na druhý deň na neexistujúcom štadióne Košického atletického klubu (KAC) na dnešnej Južnej triede hodinovku. „Jeho výkon podľa môjho otca potvrdil, že reálne mohol maratón zabehnúť pod dve a pol hodiny. Lepší čas ako v Košiciach zabehol aj o rok na olympiáde v Los Angeles, kde dosiahol výkon niečo málo nad 2 hodiny a 31 minút,“ hovorí Lewith.
Trať premerali
Dnes už s istotou nikto nepotvrdí, či oficiálny čas v Košiciach naozaj zodpovedal skutočnému výkonu legendárneho Argentínčana. Takýto názor má aj súčasný riaditeľ Medzinárodného maratónu mieru Branislav Koniar. Podľa historických záznamov bola trať z roku 1931 neskôr premeraná a potvrdilo sa, že merala presne 42 kilometrov a 195 metrov.
„Keď sa však pozriete na jednotlivé zdokumentované medzičasy Zabalu, prikláňam sa skôr k názoru, že oficiálny čas veľmi pravdepodobne môže byť správny,“ myslí si zanietený maratónsky funkcionár.
Zaujímavý je aj osud stopiek, ktorými Zabalovi merali čas. „Boli to podľa môjho otca síce švajčiarske stopky, ale kúpené pod rukou u obchodníka Winrothera a nemali ani značku. Otec zomrel v auguste 1974, stopky som po ňom zdedil a s úctou som ich opatroval,“ opisuje R. Lewith.
Keď v roku 1982 emigroval, stopky zostali v košickom byte. Počas tohtoročnej návštevy Košíc mu ich bývalý sused vrátil. Keď totiž emigroval, byt Lewithovcov štát skonfiškoval a pridelil inej rodine. Eštébaci z neho všetky veci vyhodili do smetí.
„Niečo však susedia vzali. Medzi nimi boli napríklad aj pre mňa drahocenné stopky po otcovi. Sused, ktorý mi ich pred niekoľkými dňami vrátil, ich nechal aj zrekonštruovať, takže vyzerajú naozaj dobre a dokonca aj fungujú,“ teší sa austrálsky Košičan.
Odporúčané články
Slovenské pamiatky a ikonické budovy v stredu 20. novembra nasvietia namodro. Pripoja sa tak k iniciatíve UNICEF pri príležitosti osláv Svetového dňa detí. Ako informuje Michal Biznár z UNICEF, cieľom iniciatívy, ku ktorej sa slovenské pamiatky a budovy pripoja po druhýkrát, je pripomenúť záväzok chrániť práva každého dieťaťa.
Rastislavovu ulicu v Košiciach skrášľuje umenie! Niekdajšia sivá oporná stena sa teraz pyšní úplne novým vzhľadom.
V Univerzitnej nemocnici L. Pasteura (UNLP) v Košiciach podalo k dnešnému dňu výpoveď 263 lekárov. Podľa informácií, ktoré poskytla Ladislava Šustová, vedúca Komunikačného odboru UNLP, sa výpovede týkajú výlučne lekárov a žiadne z nich neboli podané zo strany zdravotných sestier.
